Cesta životom - nový 7. diel

[Lincey]

na prvý diel fajn, no chcelo by to každopádne viac textu.

[Krpec]

no tak máte tu prvú časť k ďalšiemu dieliku tak dúfam že sa bude páčiť


2. diel – Všetko zlé, je na niečo dobré
1. časť

Ležím na posteli v spálni a tuho premýšľam. Stále nič. Ako je to možné? Veď sme spolu už dosť dlho... Včera som si robila tehotenský test no bol opäť negatívny. Prečo mám také nešťastie?
„Miláčik?“ ozve sa z haly. „Som doma“ zavolá Tom a pomalým krokom vojde do spálne. „Ty si ešte v pyžame?“ zazerá na mňa udivene a neveriacky krúti hlavou. „Čo sa deje?“
„Nič sa nedeje. Len mám depku...“ odpoviem namrzene a prevrátim sa na bok. „To nieje nič, čo by sa nedalo napraviť.“ utrúsi a ľahne si vedľa mňa. „Dnes nie Tom. Nemám náladu.“ odtisnem mu ruku, oblečiem sa a sklamane sa odšuchtám do obývačky.

Natiahnem sa tam a premýšľam. Načo aj? Veď aj tak sa nič nedeje. Možno by sme mali zájsť k lekárovi. „Miláčik to že si ešte neotehotnela, neznamená že sa nám to nepodarí vôbec.“ správne si Tom vyloží moju pochmúrnu náladu a posadí sa ku mne na gauč. „Áno samozrejme. Stále hovoríš to isté. To sa spraví, to sa spraví. Ale kedy? Ja som chcela mať dieťa. Vôbec nevieš ako zle na mňa vplýva keď idem po meste a vidím tie mamy s deťmi, vidím Michelle so Soniou a potom vidím seba iba s nákupnými taškami“ zatiahnem smutne. „Ty si nikdy nechcel mať dieťa tak ako ja. Vieš čo? Nechaj ma tak. Chcem byť sama.“ Postavím sa a odídem z obývačky, dúfajúc že už za mnou nepríde.

V poslednej dobe sa stále iba hádame neviem čím to bude. A ešte ma musí trápiť aj tá sprostá robota. Ach keby sa už šéf umúdril a nechal mi dva dni voľna. Pozriem na hodinky. Je pol štvrtej, už som mala byť v práci. Rýchlo sa prezlečiem a odchádzam. Cestou však zistím, že som doma nechala dôležité dokumenty a tak sa musím vrátiť. Prichádzam opäť k nášmu domu a potisnem dvere. Je zamknuté. Žeby som zamkla? Alebo Tom odišiel? Vylovím s tašky kľúče a vojdem dnu. Bez ďalšieho premýšľania zamierim do obývačky, no to, čo tam nájdem ma úplne šokuje.

Pri dverách stojí Tom s nejakou ženou a veselo sa cukrujú. „Takže toto je tá tvoja láska a vernosť, ktorú si mi sľuboval keď sme sa brali?“ kričím ako zmyslov zbavená až mi preskakuje hlas. „A ešte k tomu v mojom dome. V MOJOM...“ nedokážem sa ukľudniť, krv vo mne vrie. „Miláčik ja ti to všetko...“
„Ty buď radšej ticho už nechcem od teba počuť ani jedno slovo rozumieš? A vy... mladá dáma“ otočím sa k žene, ktorá nehybne stojí, zrejme neschopná vydať ani hláska.

Bez rozmýšľania ju preplieskam a potom sa rozbehnem preč.
Chce sa mi plakať, och tak veľmi sa mi chce plakať. Už ma pichá v boku a mám pocit že mi srdce snáď vyskočí z hrude, no nezastavujem sa, utekám ďalej. Po dlhých hodinách potulovania sa zamierim naspäť domov a len dúfam, že tá ženská už bude preč. Cítim sa naozaj veľmi zle, a tak zamierim do prázdnej detskej izby, je tam zatiaľ iba posteľ. Onedlho za mnou príde aj Tom.

„Miláčik prosím. Nieje to tak ako si myslíš.“ začne opatrne, akoby očakával výbuch. Nemám náladu ho počúvať, no asi bude najlepšie sa o tom porozprávať. „Je to kolegyňa z práce a prišla lebo sme chceli prebrať nejaké papiere“
„Jasné a prečo si sa s ňou teda zamykal?“ vyšteknem. „Ja som nezamykal...“ zmätene na mňa hľadí. Žeby som naozaj zamkla ja? Už ďalej nevládzem a srdcervúco sa rozplačem. Najprv stres v práci, potom stres z toho, že ešte niesom tehotná a teraz toto.

„Nepopieram že sa o nič nepokúšala, ale ja by som ťa nikdy nepodviedol.“ dodá ešte a tuho ma objíma. „To by som nezniesla.“ vzlykám mu na pleci. Vezme ma na ruky a zanesie do postele, kde zaspím v jeho náručí...


Po pár mesiacoch.

Posledné týždne ma šéf nechával v robote dlhšie, preto je neobvyklé že sa vraciam z roboty takto skoro a ani ma neprekvapí Tomove privítanie.
„Ahoj čo tu robíš?“

„Ja tu bývam ak si si ešte nevšimol.“ odpoviem so smiechom v hlase. „ Vieš ako som to myslel“ zaškerí sa a trochu sa pomrví v kresle, pričom nespúšťa zo mňa zrak. „Vyzeráš dobre.“ utrúsi.
„Šéf ma pustil skôr“ odpovedám mu na otázku a vyzliekam si kabát, ignorujúc jeho poznámku.

Sadnem si k nemu na sedačku a chvíľu sa rozprávame. „Čo si robil celý deň?“ opýtam sa zo záujmom. Táto veta pôsobila prekvapujúco až ma zarazilo, že sa odtiahol. „Deje sa niečo?“ ozýva sa po izbe môj prestrašený hlas. „ Nie nič.“ odpovie mi Tom naduto, sediac na kraji gauča.
„Kto je Charles?“ spýta sa zvedavo a pozrie na mňa očami plnými hnevu.
„Prečo? Kto by to mal byť? Stalo sa niečo?“ opäť položím túto otázku a s malou dušičkou čakám čo sa stane.

„Volal ti.“ povie Tom chladne, ako keby sa nechumelilo. „Tak kto to je?“ opýta sa a hoci sa snaží aby jeho hlas znel kľudne, je úplne iný, chladný a odmeraný.
„Kamarát z práce. Pomohol mi, keď som na tom bola zle“ dodám napokon potichu.
„Myslel som si, že ti pomáham ja“
„Teba vtedy veľmi netrápilo, čo robím“ vyhŕknem nečakane, ešte stále som mala na pamäti ako som ho tu pristihla s tou kolegyňou. Trochu škaredo na mňa zazrie, ale nepovie nič. Chvíľu je ticho a potom prehovorí. „A to ti dáva právo aby si mu dala svoje číslo?“

„O čo ti ide?“ už som vstala z pohovky, vzkypela vo mne zlosť. „Aspoň som si ho neťahala do bytu a nevešal sa na mňa, lebo ja som mu na rozdiel od teba povedala, že som zadaná.“ Vedela som, že toto bolo ako keby som mu vrazila díku do chrbta, toľko krát sme to preberali, toľko krát sa mi ospravedlňoval a ja som mu sľúbila, že mu to už nespomeniem, ale nemohla som sa ovládnuť, ešte stále vo mne vrela krv.
„A v čom ti pomohol?“ preruší ticho a moje myšlienky, nehľadiac na mňa. Mrzelo ma, že som na neho tak vybehla, ale mohol si zato sám. „Pomohol mi keď to medzi nami bolo zlé“ povedala som po chvíli.
„Takže to môžem chápať tak, že zaujal moje miesto v posteli?“ chrstol mi štipľavú poznámku do tváre a ja som vedela že to je pomsta za to, čo som mu povedala ja. Začala som sa prechádzať po izbe a nevládala som udržať hnev.
„Prestaň s tým!“ skríkla som trošku hlasnejšie až nadskočil. „Prečo mi neveríš? Nikdy som s ním nespala a nikto tvoje miesto nikdy nezaujme“ spravila som pár krokov k nemu, ale on sa zúrivo postavil a zamieril do haly.

„Neverím ti“ zakričal. „A čo urobíš? Pôjdeš sa zabaviť s nejakými dievčatami aby si mi to oplatil? Vieš čo? Fajn. Never. Vedela som že to nepochopíš, ja už nato nemám nervy. Možno by sme sa mali...“ nedokončila som. Naozaj to chcem povedať? Potom sa to už nebude dať vrátiť. Všimla som si jeho výraz, bol prekvapený. Celá som sa od zlosti triasla, chcela som do neho niečo hodiť, zatriasť ním, aby si konečne uvedomil, že ľúbim iba jeho. Nezmohla som sa však na nič z toho a tak som iba hodila po ňom pohľadom, otočila som sa a kráčala do spálne.

pokračovanie nabudúce

[Krpec]

Sewanewa - nie nebude to iba idylka, chcem im prichystať krušné chvíle pretože život občas nieje prechádzka ružovým sadom a občas len láska nestačí, ale aby sa nepovedalo že som veľmi krutá tak čoskoro príde aj malé prekvapenie ktoré aspoň načas prinesie pokoj a šťastie
Lincey - áno aj ja som si to uvedomila a v ďalšom dieliku je už viac textu tak dúfam že je to lepšie
inak ďakujem všetkým za komentíky a dúfam že aj naďalej budete čítať

[Small999]

Príbeh je veľmi realistický a veľmi výstižný. Mala by si v ňom pokračovať, píšeš veľmi zaujímavo
A kedy uvidíme Michelle? som na ňu zvedavá

[Krpec]

áno na Michelle a jej rodinu som samozrejme nezabudla a už čoskoro sa objavia aj v príbehu pribudnú však aj ďalšie postavy ale to až v ďalšom dieliku... ktorý bude asi až koncom týždňa alebo až budúci žiaľ lebo opäť nemám prístup k notebooku ale cez víkend sa pustím do roboty

[Krpec]

hrozne ma mrzí že mám tak málo čitateľov... väčšina z nich ani nemá čas sem chodiť každý deň a tak sa tu objavujú komenty tak raz za dva tri dni a to ma dosť mrzí lebo keď si to porovnám s ostatnými príbehmi tak neviem či vôbec stojí zato v príbehu pokračovať... Ja píšem veľmi rada, len keď nemám pre koho písať tak ma to tak nebaví a preto by som bola rada keby si príbeh prečítalo viac ľudí... možno na začiatok to bolo zlé ale keď budem mať pre koho písať tak sa to určite zlepší. Ja viem že je tu tých tém hrozne veľa a nedá sa čítať všetky príbehy ale strašne ma zamrzí keď sem prídem po dni alebo dvoch a posledný koment je odo mňa tak sa teda prosím vyjadrite či mám pokračovať alebo radšej požiadam adminov o vymazanie lebo fakt keď nemám pre koho písať tak ma to nebaví...

[Sašena]

Podívej, máš tu zatím jen dva dílky, moc se toho v příběhu nestalo, i když náznaky tu jsou a slibné. Ne každý, kdo příběh čte, má chuť to nějak komentovat, nebo ho prostě nic nenapadá, ale sledovanost to má, to poznáš podle počtu shlédnutí. Není třeba hned házet flintu do žita, každý začátek je těžký a chce to trochu trpělivosti, však ono se to rozjede. Spokoj se zatím s "tichými" čtenáři, do komentářů nemůžeš lidi nutit, to je spíš odradí.

[Krpec]

hm ja som to nemyslela v zlom samozrejme ze nechcem nikoho nutit aby sme prispieval ja len ze... ale to je jedno ok teda tak ja budem pridavat dieliky a ak bude mat niekto chut vyjadrit sa tak to uvitam

[Small999]

Krpec, my tiež píšeme príbeh s Tamuskou a tiež nemáme veľa čitateľov, no aspoň sa potešíme, že máme pre koho písať
Tak hlavu hore, oplatí sa písať aj pre jedného

[sewanewa]

Krpec určite neprestávaj s písaním príbehu. Mne sa páčili tieto dva diely, čo si napísala a som zvedavá na ďalšie. Je milé ako obaja na seba žiarlia..

[Krpec]

všetkým sa ospravedlňujem ale musím trošku pozmeniť úvod a príbeh keďže Michelle je zaťažená len na dievčatá a tak namiesto Tiborka bude Sonia Dúfam že to nikomu nevadí ale skúšala som to 5 krát a vždy sa jej narodilo dievča tak bude v príbehu dievčatko

[Krpec]

tak prinášam opäť dielik vlastne druhú časť z dieliku dúfam že sa bude páčiť

2. diel - Všetko zlé je na niečo dobré
druhá časť


Tom:
Ostal som stáť ako zarazený a hľadel som na dvere ktoré pred chvíľou zabuchla s takou silou, až som sa čudoval, že nevyleteli z pántov. Čo sa stalo? Odkedy ma tu našla s kolegyňou všetko sa zmenilo. Medzi nami bola veľká priepasť, múr ktorý sa nedá odstrániť. „Za všetko môže Charles.“ hovoril som si v duchu a zrazu som mal chuť niečo rozbiť. Chcel som sa rozbehnúť za Aveou do spálne, vziať ju do náručia, povedať jej že ma to mrzí, že ju milujem. Chcel som ju bozkávať, ochraňovať a zabudnúť na všetko, čo sa teraz stalo, no nemohol som. Ona už dávno nepotrebuje moju ochranu, je to silná žena, ktorú ja nespoznávam. Stál som v hale s kabátom v ruke stále čakajúc nevedno načo. Potom som to vzdal, vzal som si zo stola kľúče od auta, ešte raz som sa pozrel na dvere do spálne, no potom som sa len smutne otočil a odišiel von.


Avea:

Ležala som na posteli. Ešte stále som bola nahnevaná, ale do očí sa mi už tlačili aj slzy. Započula som buchnutie dverí a hukot motora a vedela som, že odišiel. Odišiel a nechal ma tu samú. Už som ďalej naozaj nevládala a srdcervúco som sa rozplakala. Prečo nám to už nefunguje? – pýtala som sa sama seba, no odpoveď som nemohla nájsť.

Po asi desiatich minútach neutíchajúceho plaču som sa ako tak upokojila. Vedela som, čo urobím. Náhle som prudko vstala, schytila som telefón položený na stole a spamäti vyťukala číslo. V slúchadle sa mi ozýval vyzváňací tón a keď už som chcela zavesiť na druhej strane sa ozval zamatový hlas. „Prosím.“
„Ahoj Charles. To som ja Avea. Máš čas?“ spýtala som sa.
„Ach ahoj. Samozrejme, že mám. Pre teba vždy. Stalo sa niečo?“ hoci sa snažil nedarilo sa mu v hlase skryť prekvapenie a zvedavosť, ešte nikdy som mu nevolala.

„Pohádala som sa s Tomom a on niekam odišiel. Ja neviem kam šiel a je mi tu samej smutno.“ Zrazu som sa nenávidela tak, ako nikdy. Prečo som mu zavolala? Mala som radšej zavolať Tomovi – karhala som sa v duchu.
„Chceš aby som prišiel?“ ozvalo sa zrazu v telefóne. „Och no ja neviem“ zakoktala som sa. Charles zrejme vycítil môj pochybovačný tón a nenamietal. Chvíľu bolo ticho, zaváhala som. Potom povedal: „Neboj, to bude v poriadku...“ „Príď!“ vyhŕkla som odrazu. Od tých hádok s Tomom som už mala nervy v keli a potrebovala som sa odreagovať. Keď sa v telefóne ozvalo súhlasné mrmlanie položila som.

Kým som čakala na Charlesa uvarila som si kávu, aby mi čas rýchlejšie ubehol. Sedela som v kuchyni, pila kávu a premýšľala. Myslela som na Toma. Odkedy odišiel prešla asi pol hodina, no ani mi nedal vedieť kam ide. Žeby to s nami naozaj bolo až také vážne? Kde sa podela naša láska? Brali sme sa šťastný a plný ideálov, ale až teraz som pochopila to, čo mi mama hovorievala. Niekedy skrátka láska nestačí...

Moje myšlienky prehlušil zvonček pri dverách. Položila som už prázdnu šálku do umývadla a bežala otvoriť. Bez slov som sa vrhla Charlesovi do náručia. Sľúbila som si, že už nebudem plakať, no nemohla som tomu zabrániť, slzy sa mi rinuli z očí. V uchu mi slabučko mraukal Charlesov hlas. „Pssst.... už je dobre, som s tebou.“ Chvíľu som si vychutnávala jeho hrejivú náruč a potom som sa spamätala.

Utrela som si z tváre zvyšky sĺz a povedala: „Och... Som to ja ale hostiteľka. Zavolala som ťa ku mne a stojím s tebou na ulici. Prosím poď ďalej.“ rukou som mu pokynula, aby vstúpil. „Páni, máš to tu pekné.“ zahvízdal a uvelebil sa na gauči v obývačke. Trošku som sa zapýrila a sadla si k nemu. Charles u nás nikdy nebol, náš dom videl vždy iba zvonka. Naše stretnutia sa zväčša konali u neho alebo v obľúbenej kaviarni.

Chvíľu sa ešte nemo rozhliadal po izbe a potom sa so zvedavým výrazom na tvári otočil ku mne: „Tak hovor! Čo sa stalo?“ Vyrozprávala som mu celú našu hádku, to ako na neho Tom žiarli a potom som sa zastavila. Charles mi niečo chvíľu rozprával, ale ja som nevnímala čo hovorí, všimla som si, že už dlhšiu dobu ma hypnotizujú jeho pery. A zrazu, ani neviem prečo, som ho pobozkala.

„Av? Čo... čo... čo... čo to robíš?“ vyjachtal keď som sa od neho odlepila. „Zúfalé situácie si vyžadujú zúfalé činy“ odpovedala som na svoju obranu. Áno, bola som zúfalá. Bez rozmýšľania som ho chytila za ruku a ťahala do mojej a Tomovej spálne.


Tom:
Brázdil som ulice a len tak mimovoľne som zapol rádio, vlastne sa mi ani nechcelo počúvať, ale chcel som vyplniť to mučivé ticho a prehlušiť svoje myšlienky, ktoré im od odchodu z domu vírili v hlave. Zastavil som na prázdnej ulici, vyzerala tak pochmúrne až som mal pocit, že zobrazuje moju náladu. Nebola ničím zaujímavá a určite by nepritiahla moju pozornosť keby som sa necítil takto zle, no napriek tomu som tu zastavil. Okrem množstva vysadených stromov tu bola iba jedna lavička a smetiak. Vypol som motor, vytiahol kľúčik a vystúpil z auta. Sadol som si na lavičku a zadíval som sa pred seba. Začalo snežiť.

Chladné snehové vločky mi padali na tvár a premáčali mi krátke vlasy. Tuhšie som sa zavinul do kabáta a ruky strčil hlboko do vreciek. Ponoril som sa do svojich myšlienok, nevnímal okolie. Myslel som nato, ako by som sa teraz tešil zo snehu keby som bol z Aveou. Ako by sme spolu vybehli von, sneh by nám chrupčal pod nohami a mi by sme sa guľovali, smiali, užívali si a zabudli na problémy ako nejaký mladý pubertiaci. To však nebolo možne, jednak preto že ona bola momentálne doma a ja tu a jednak preto, že sneh sa topil hneď ako dopadal na zem, takže z neho nič neostávalo. V tejto chvíli, bez Avei, na mňa aj tak pôsobil ubíjajúco a skľučujúco.

Chýbalo v ňom to svetlo a teplo ktoré by mi ho rozjasnilo tak, ako mi rozjasňuje každý deň. Chýbala mi ona, Avea. Po tvári mi stekala vločka, nebola studená, naopak zohrievala moje premrznuté líce. Hoci sa sneh topil, na pozemok prichádzali ľudia, zabaviť sa. Z myšlienok ma vytrhlo zvonenie telefónu. Najprv som si myslel ze to volá Avea a tak som ho bleskurýchlo vybral z vrecka, no potom, keď som zistil, že to je len kamarát Andrew som sklamane zdvihol aby som zistil čo chce. Pozval ma do nejakého nového podniku na rohu hlavnej ulice. Veľmi sa mi tam nechcelo, ale začínal som sa nudiť. Schádzalo sa tu čoraz viac a viac ľudí a pri toľkom hluku by som už aj tak nevedel rozmýšľať. Na lavičke mi už bola zima. Postavil som sa a zistil že som úplne skrehnutý, sneh mi úplne premočil vlasy. Nasadol som do auta a vybral sa do toho podniku. Doma by ma určite nič dobré nečakalo.

Snežilo čoraz hustejšie a už sa ani na cestu poriadne nedalo vidieť. Bol som preto rád, keď som konečne dorazil k dohovorenému miestu. Vybral som kľúčiky zo zapaľovania, ale nevystúpil som, ostal som sedieť. Naozaj robím dobre, keď idem za Andrewom? – pýtal som sa sám seba.

Potom som však uznal že Avei určite nechýbam a zatrpknuto som sa vliekol k podniku. Vnútri bolo krásne teplo a hlučno. Od baru mi hneď kývali dvaja ľudia, kamarát Andrew a nejaké dievča, oblečené pomerne na ľahko nato, že vonku sneží. Mala na sebe dlhé tričko a kratučkú sukničku. Zmätene som pokrútil hlavou a pobral sa k nim. „Čau kámo.“ vykríkol na mňa Andrew už značne podgurážený. „Čo to tu vystrájaš?“ nahnevane som na neho vyhŕkol a sadol som si medzi neho a tú dámu.

„Zabávame sa nevidíš? Ozaj chcem ti niekoho predstaviť. Toto je Tania!“ Načiahol sa cez stôl na dievča, ale stratil rovnováhu a spadol zo stoličky pričom zhodil poháre položené na pulte pred ním. „Teší ma.“ ozvalo sa vedľa mňa z barovej stoličky. Tania do seba nalievala jeden pohárik za druhým. Teda tá je ale drzá – pomyslel som si. Vôbec ju nezaujímalo čo sa deje z Andrewom.

Zdvihol som ho zo zeme a posadil opäť na stoličku. Vyzeral však že nevníma. „Koľko si toho vypil?“ snažil som sa z neho dostať súvislú odpoveď, no neúspešne. A tak som ho s menšou pomocou barmana dostal do môjho auta. „Prepáčte, že som vám prekazil zábavu, ale nemôžem ho tu takto nechať, potrebuje pomoc!“ ospravedlňoval som sa Tanii ktorá vyšla s nami až k môjmu autu.

„Ale to nevadí.“ začala s tým svojím vtieravým hlasom. „Keby ste mi dali vaše telefónne číslo, mohli by sme si to niekedy zopakovať“ zaškriekala. „Prepáčte, ale ja už musím ísť“ odpovedal som, keď mi Andrew svojimi zvratkami pokrstil sedačku.

„Och tak vám to číslo napíšem“ zakrákala a vytiahla z kabelky kúsok papiera, naškrabala tam číslo a podávala mi ho. „Ale ja som šťastne ženatý“ odsekol som, už ma začínala štvať, bola strašne vtieravá. Bez ďalších okolkov som nasadol do auta, naštartoval a odišiel som.


Avea:
Zobudila som sa až podvečer. Chvíľu mi trvalo kým som si uvedomila čo som spravila. Pozrela som do okna, vonku snežilo a Charles už vedľa mňa neležal. Čo najrýchlejšie som sa postavila a obliekla. Bože môj. Spala som s ním, spala som s Charlesom. Ako som to mohla urobiť? A čo sa stalo kým som spala? Čo ak... Nie! Nato som nechcela ani pomyslieť, to by predsa znamenalo koniec môjho vzťahu s Tomom a to som nechcela.

Hoci to, že som tu teraz stála iba v spodnom prádle svedčilo o opaku, Toma som naďalej ľúbila a chcela som s ním ostať. To s Charlesom bol len úlet. Započula som však nejaké zvuky a do žalúdka akoby mi niekto nalial ľad. Otvorila som dvere pripravená na výbuch kriku a vošla do obývačky. Bol to však iba nevypnutý televízor. Vypla som ho a vrátila sa do spálne obliecť sa.

Mala by som zavolať Charlesovi a vysvetliť mu to, aby to nepochopil inak. No práve keď som sa chystala zdvihnúť slúchadlo som zbadala, že na príjazdovú cestu odbáča auto a v ňom Tom. Ľahla som si teda do postele a predstierala spánok. Po niekoľkých minútach som však naozaj zaspala.


Keď som sa zobudila, už bola tma. Vyliezla som zo spálne aby som sa porozprávala s Tomom. Po byte sa šírila lahodná vôňa. Vošla som až do kuchyne a nachvíľu mi prudké svetlo zastrelo zrak, ale keď si moje oči zvykli na svetlo, prekvapilo ma čo vidím.

V kuchyni stál Tom a veselo kuchtil. „Čo to tu robíš?“ neveriacky som na neho zírala, veď varenie nikdy nebolo Tomovou parketou.
„Pripravujem ti večeru miláčik. Špagety.“ zaštebotal a usmial sa na mňa. „Fajn tak si idem umyť ruky“ tiež som sa usmiala.

Takže nič netuší. „Už sa nehneváš?“ chodil za mnou ako psík na vodítku. „Zhorí ti večera“ odohnala som ho. „Nezhorí, už je hotová.“
Nemohla som sa na neho hnevať, vyzeral naozaj báječne. „A kde si vlastne bol?“ spýtala som sa a ruky som si utrela do uteráka.“ „S Andrewom v nemocnici. Má otravu krvi. Prelial sa alkoholom.“
„Už zas?“ kráčala som do kuchyne. „Vyzerá to úžasne a veľmi krásne to vonia.“ bez ďalších slov som sa pustila do jedenia, v žalúdku mi už vyhrávali cigáni.

Počas jedenia som myslela na to, čo sa stalo s Charlesom. Tom sa o tom nikdy nesmie dozvedieť. Za žiadnu cenu – rozhodla som napokon v duchu.

Pokračovanie nabudúce



ale ešte jeden taký malý dodatok

Avea a malá Sonia - dcérka Michelle

[Sašena]

Hm, dcérenka .. a černovlasá po tatíkovi, co? No, to jsem zvědavá, jak se to bude Tomovi zamlouvat.

[Krpec]

och nie Saši ty si si to asi splietla to nieje dcéra Avei ale to je dcéra jej kamarátky Michelle len je s Aveou odfotená tak som to dala aby ste ju videli

[Sašena]

No jo, jenže jsi tam napsala Michelle a malá Sonia, tak jsem myslela, že jsi jenom popletla jméno, protože Aveu jsem poznala.. ty další lidičky jsem ještě neviděla.