Cesta životom - nový 7. diel

[Krpec]

no ďalší dielik sa už píše ale presný dátum odoslania na fórum zatiaľ neviem posnažím sa však a vo štvrtok by som mala priniesť info či bude dielik už tento víkend alebo až ten ďalší...


takže dielik je už napísaný a momentálne sa píše ďalší... keďže teraz nemám prístup k počítaču tak dielik bude asi až cez víkend alebo v pondelok no ale dúfam že to bude stáť zato

[Krpec]

ja sa strašne ospravedlňujem ale cez víkend som nemala čas na dielik... inak je už napísaný len s fotkami mám menší problém ale tento víkend niečo vymyslím a pridám vám ho sem teda aspoň dúfam

[fanynka83]

krpec to nevadi..je to v pohode...len sa nestresuj lebo ta nenapadne nic do dalsieho dieliku,tak ako aj mna momentalne..teraz nemam dobre obdobie a dopada to aj tak napsiklad ze som si k dieliku nesadla uz asi tyzden...ale man to prejde a bude dobre...teda aspon dufam...

[Krpec]

no ta prinášam sľúbený dielik, dúfam že sa bude páčiť, ja osobne som s ním neni spokojná, mám pocit že som to odflákla, no lepšie to už myslím nebude tak aspoň vám nech sa páči

5. diel – Narodeninová kríza

Čas s dvojčatami mi ubiehal strašne rýchlo. Ani som si neuvedomila že už zajtra moje deti oslávia prvé narodeniny. Každý večer som sedávala v ich izbe. Bolo to zvláštne, ale už z diaľky na nich bolo poznať, že sú dvojčatá. Okrem množstva spoločných vecí ešte aj dýchali rovnako, ako keby boli zosúladený jeden s druhým. Skrátka ako jedna osoba. Prvý týždeň mi pripadal strašne hektický. Kedykoľvek zaplakala Lillien už plakal aj Mateo a opačne. Po čase som si však nato zvykla a dnes som to už brala takmer s humorom.

Mateo však dnes akosi vybočil z tradície. Spokojne spinkal, zaťiaľ čo Lillien nie a nie zavrieť očká. Vystierala malé rúčky dohora a podchvíľou si niečo zamrmlala. Upierala na mňa tie krásne hnedé očká. Akokoľvek som sa snažila, vždy som na nej videla iba rysy Toma. Obaja akoby mu z oka vypadli. Po chvíli nemého pozerania sa som sa zdvihla zo sedačky a podišla k postieľke.
„Ty buntoš. Spinkaj!“ zašepkala som smerom k nej. Povrtela hlavou a usmiala sa, pričom odhalila malé mliečne zúbky. Vzala som ju do náručia a chvíľu ju hojdala. „Zlato?“ ozvalo sa z kuchyne. Tom zrejme dokončil svoju prácu na dvore. „Som v detskej“ zamrmlala som. Tom to zrejme nepočul, ale nechcela som zobudiť Matea. Po chvíli sa objavil v izbe. „Och tak tu si“ zmätene pozeral na Lillien v mojich rukách. „Ty si ju zobudila?“ opýtal sa. „Nie len sa jej akosi nechce spať. Vezmeš si ju na chvíľu?“ bez vyčkania na odpoveď som mu ju vložila do náručia. Tom si ju nežne pritúlil.

Chvíľu som na nich hľadela a potom som odišla do kuchyne. Na zajtrajšiu oslavu už bolo všetko pripravené, no stále som mala pocit, že som niečo zabudla. Torty boli v chladničke a všetko ostatné bolo kúpené. No niečo mi muselo uniknúť. Nakoniec, keď som všetko prezrela ešte raz som si unavene sadla na stoličku za stôl a hlavu som si podoprela rukami. O chvíľu opäť prišiel Tom. „Už spí a je ešte len pol desiatej.“ zašomral a hľadel na mňa s iskričkami v očiach. „Ako to robíš?“ opýtala som sa len tak mimochodom. „Hm...“ veľmi som nevnímala tú jeho poznámku, chytala ma únava a zatvárali sa mi oči. Tom ma vzal na ruky a odniesol do postele.
„Nechám ťa spať. Idem ešte mrknúť deti.“ zašepkal mi do ucha. „Počkaj! Nechoď preč, neopúšťaj ma prosím.“ ovinula som sa rukami okolo jeho krku. „Miláčik...“ ďalšie slová zanikli v náhlom prívale bozku, keď som ho stiahla k sebe na posteľ. Pritúlila som sa k nemu a stratila sa v jeho náručí. „Milujem ťa.“ zašepkala som. „Aj ja ťa milujem. Bez teba by môj život bol ničím.“ Viac slov už nebolo treba. Ešte viac ma k sebe pritiahol a stiahol cez nás perinu.

Zobudila som sa na zvonenie budíka. Nastavila som si ho na šiestu, myslela som si že budem vyspatá, no mýlila som sa. Chcela som sa pritúliť k Tomovi, no všimla som si, že neleží vedľa mňa. Stiahla som teda zo seba perinu, ponaťahovala som sa a zamierila do kuchyne. Sedel tam a pil kávu, no nebol v pyžame tak ako každú sobotu, ale mal na sebe svoju policajnú uniformu.
„Tom? Ja viem, že deti ťa ako policajta zbožňujú, ale nemusíš to preháňať.“ zasmiala som sa, pripadalo mi to komické. „Ale nie miláčik. Ja len musím ísť do práce.“ nepozrel na mňa, hľadel na hrnček akoby sa bál, že keď sa na mňa pozrie prebodnem ho pohľadom. Stuhla som. „Čo? Ale prečo?“ vyjachtala som. „Neuvedomuješ si, že naše deti majú dnes narodeniny?“ zavalila som ho prúdom výčitiek. „Áno miláčik, ja viem, ale nemôžem inak, skrátka ma zavolali.“ odpovedal na svoju obranu a na znak toho, že ho to mrzí sklamane zvesil plecia. Možno to bolo hlúpe, ale nemohla som s ním zostať v jednej miestnosti. V tej chvíli som bola taká nahnevaná, až som mala pocit, že snáď vybuchnem. „Nemohol si jednoducho povedať, že tvoje deti majú narodeniny?“ kričala som.

Bolo mi jedno, že pobudím celú ulicu vrátane dvojčiat, nemohla som sa udržať. V žilách mi vrela krv. S obrovským úsilím som sa premohla a nevychrstla na neho ďalší príval výčitiek. Pomaly zo mňa vyprchával ten slastný pocit z včerajšej noci. „Prečo ma najprv potešíš a vzápätí tak sklameš?“ spýtala som sa, tentoraz už potichu. Priblížil sa ku mne, pozeral na mňa so smutnými očkami a zamrmlal. „Prepáč miláčik.“ načiahol sa, že ma pobozká, no ja som sa odtiahla a odišla som do detskej izby. O chvíľu som počula buchnutie dverí. Nechcela som deťom zničiť tento pre nich tak krásny deň, no bola som taká nahnevaná, že by som tú oslavu najradšej zrušila. Keď som však pozerala do tých žiariacich hnedých očiek nemohla som byť nahnevaná. Lillien ešte spinkala, no Mateo sa už prevaľoval v postieľke, vystrkoval malé rúčky pomedzi mreže a dožadoval sa mojej pozornosti. Zobrala som ho teda na ruky a naplnila mu fľašku mliekom.

O jedenástej k nám prišla Michelle, Heinrich a aj Sonia. Z nej sa už stávalo mladé dievčatko a čoskoro mala nastúpiť do prvej triedy na základnej škole. Spolu s Michelle sme vyniesli von dva stoly a ja som potom priniesla torty. Extra som sa s nimi nenarobila, boli to jednoduché ovocné tortičky. Vykrojila som každému kúsok a spoločne sme si sadli k stolom.

Dúfala som, že príde aj mama s otcom, no asi na svoje vnúčatká zabudli. Z myšlienok ma však vytrhla Michelle. „Avea? Zvoní telefón.“ Postavila som sa a zamierila do obývačky. Sklamane som zdvihla slúchadlo. „Prosím?“
„Avea? Ahoj miláčik, to som ja mama“ ozval sa z druhej strany rozrušený hlas. „Prepáč, ale neprídeme, otec dostal chrípku a musím s ním zostať doma. „Dobre fajn. Dvojčatá si to užijú aj bez vás. Ahoj“
povedala som namosúrene a šmarila slúchadlo naspäť.

Chcela som sa vrátiť von k ostatným, keď telefón zazvonil znova. Bežala som k nemu a zdvihla. „Mami to je v poriadku, dvojčatá to určite pochopia“ povedala som presvedčená o tom, že na druhej strane je mama. „Zlato? To som ja Tom.“ vyrušil ma Tomov zničený hlas. Srdce mi vynechalo jeden úder, niečo sa stalo, vedela som to. „Iba som ti chcel povedať, že dnes domov neprídem. Som v nemocnici.“ dokončil a ja som od údivu takmer odpadla.
„Tom? Ale čo sa stalo?“ podarilo sa mi po chvíli ovládnuť svoj hlas. „Dostal som sa do prestrelky, ale nič to neni, mám len škrabnuté plece, no Andrew trval na tom, že musím ísť do nemocnice. „Iba škrabnuté plece?“ opakovala som. „Tak prečo naprídeš na noc domov?“

„Prosím ťa Avea! Nieže ťa napadne prísť za mnou nad tým ani nerozmýšľaj!“ prikazoval. Bolo to zvláštne, ešte nikdy sa so mnou takto nerozprával. „Ale ja...“ „Prepáč. Už musím ísť. Ahoj, ľúbim ťa a daj za mňa pusu Mateovi a Lillien.“ nenechal ma dohovoriť a kým som sa spamätala, už sa v telefóne ozývalo iba mučivé pípanie. Položilo som ho teda naspäť a bezducho sa vliekla von k ostatným, v očiach neprítomný pohľad. „Čo sa stalo?“ vnímala som nejasné hlasy a pokúšala sa zaostriť, no pred očami som mala iba rozmazané siluety postáv. Zrazu ma nohy prestali poslúchať a ja som sa zapotácala. Cítila som ako ma mohutne chytili akési ruky za zápästia a zabránili tak nepríjemnému pádu. Nemohla som tomu uveriť, naozaj je v nemocnici. Hlava sa mi zatočila a na malý okamih som prestala vnímať okolie. Zrazu som však bola v spálni. „Nie!“ kričala som a bránila som sa mohutným stiskom Heinrichových rúk, ktoré sa ma snažili dotlačiť do postele.

„Ja nechcem spať! Chcem, potrebujem ísť za Tomom!“ stále som sa odmietala podrobiť Heinrichovým rukám. „Avea, čo sa deje?“ spýtala sa Michelle vystrašene. „Prečo hovoríš, že potrebuješ ísť k Tomovi. On nepríde domov?“ „Je v nemocnici.“ hlesla som. Heinrichovi sa podarilo dotlačiť ma do postele.

„Nechaj ma!“ skríkla som, až zamrzol s jednou rukou čudne visiacou vo vzduchu. Keby som nebola taká vystrašená možno by mi to bolo smiešne, vyzeralo to naozaj komicky. „Avea!“ Prestaň sa brániť. Si v šoku, nemôžem ti dovoliť aby si sa bezhlavo rozbehla za Tomom. Čo deti? Nemôžeš ich tu nechať.“ Heinrich sa zjavne spamätal a hoci už nevyužíval všetku svoju silu dalo mi dosť námahy, kým som sa zase vyteperila z postele. „Ale môžem. Veď budú s vami.“ vyhŕkla som. „Heinrich... Avea má pravdu. Ak je Tom v nemocnici, musíme zistiť čo sa stalo. Je to predsa jej manžel.“ zapojila sa zrazu do nášho rozhovoru Michelle. „Pôjdem s ňou a ty ostaneš s deťmi. Nebude to na dlho.“ navrhla napokon a zadívala sa na Heinricha psími očami. „Dobre teda.“ súhlasil napokon a pustil mi ruku, ktorá mi v dôsledku jeho stisku už začínala meravieť. Na ramene sa mi objavili dokonalé odtlačky jeho prstov, ktoré začínali modrať. „Prepáč!“ zašepkal, uprel oči na otisky na mojom ramene a potom sklopil oči a zadíval sa do zeme.

Venovala som mu krátky pohľad a vyštartovala som von k autu. Cestu do nemocnice som ani veľmi nevnímala, rozmýšľala som len nad tým či sa Tomovi niečo vážne nestalo. On by bol schopný zatajiť mi to, len aby som sa netrápila. Michelle bola zhovievavá a tak sme cestu prežili mlčky. V nemocnici to už však bolo iné. Zo strachu o Toma som už ani nevedela čo rozprávam a sestričke potom desať minút trvalo kým pochopila čo chcem a zaviedla ma k Tomovi.

Hneď ako som vstúpila do izby zmocnil sa ma strach. Tom ležal na posteli, nohu mal v čudnom uhle, tvár zvraštenú vo vyjavenom úžase, v očiach vraždiaci výraz. „Čo tu robíš?“ vykríkol a zazeral na mňa ako keby dúfal že mi svojim pohľadom spôsobí neuveriteľnú bolesť. Moje vysvetlenie však zaniklo v hluku otvárajúcich sa dverí, keď dnu vošiel ošetrujúci lekár. Pozrel najprv na Toma, potom na mňa, neveselo sa zasmial a pristúpil ku mne. „Zdravím. Vy ste asi pani Bakerová. Volám sa Peter Yang a som ošetrujúci lekár vášho manžela. Už som sa bál, že neprídete.“ vrhol na mňa trochu vyčítajúci pohľad.

„Manžel nechcel aby som prišla.“ vyjachtala som zo seba a pozrela na Toma, ktorý sa teraz pre zmenu tváril ako malý chlapec, keď ho doma karhajú za známky v škole. „Och“ lekárov pohľad sa tiež uprel na Toma a ten sa teda radšej odvrátil k oknu. „Myslím, že bude lepšie ak sa porozprávame osamote.“ navrhol lekár a pohľadom sa presunul z mierne odutého Toma na nervózne prešľapujúcu Michelle vedľa mňa, s výrazom totálnej zmätenosti. Kráčali sme teda za ním. Prišli sme až do jeho ordinácie a sadli sme si za stôl. „Viete pani Bakerová.“ začal lekár pomaly. „Nieje to také zlé, ako to vyzerá. Musíme si ho tu však nechať, keďže odmieta ísť domov.“ „Čo?“ skríkla som tak prudko, až sa lekár postavil. „Nezazlievajte mu to, má vás rád a nechce aby ste sa trápili.“ „Aha. A to že chce radšej zostať v nemocnici, než ísť domov, kde sa o neho môžem postarať ja, mi má akože pomôcť netrápiť sa?“ kričala som na lekára ako zmyslov zbavená, ako keby on mohol zato ako sa Tom správa.

Trvalo dosť dlho kým sa lekárovi s menšou pomocou Michelle podarilo ukľudniť ma a potom som sa zúrivo rozbehla naspäť za Tomom. „Zrejme ma bolo počuť až sem, lebo Tom sa zrazu tváril až príliš prívetivo a v očiach už nemal ten vraždiaci výraz. „Tom?“ zavolala som mierne priškrteným hlasom. „Doktor mi práve povedal, že odmietaš ísť domov. Prečo to robíš? Veď to nedáva zmysel. Nemocnice predsa neznášaš.“ vykríkla som náhle, pričom som dávala pozor aby mi hlas od zúrivosti nepreskakoval. „Nechcem aby si ma mala na krku.“ odpovedal a odvrátil tvár, aby som mu nevidela do očí. Po tvári mi stekali slzy. „Čo to...

„Nechaj ma dohovoriť prosím!“ skočil mi do reči. „Mateo a Lillien začínajú rásť, začínajú sa batoliť a treba na nich neustále dozerať. Nechcem aby si sa musela starať aj o mňa. Radšej to vydržím tu. Pozrel na mňa. V očiach som mu videla veľké trápenie. Kedy sme sa takto odcudzili? „Ale Tom ja by som bola najradšej keby si bol s nami doma.“ odpovedala som a pokúsila sa ho chytiť za ruku, no stiahol ju z môjho dosahu. „Bude to takto lepšie.“ touto vetou dal jasne najavo, že diskusia je skončená a on to už ďalej nebude rozoberať. „Fajn.“ vyhŕkla som. „Ak ti je lepšie v starej prašivej nemocnici než doma so svojou rodinou tak nemá zmysel zostávať naďalej spolu.

Stále rozhoduješ za mňa, pričom ti vôbec nezáleží na tom ako sa ja cítim.“ opäť mi hlas preskočil do kriku. „Avea...
„Nie! Už mám toho dosť. Vôbec si neuvedomuješ, že zo všetkých miest si doma najmenej? Mateo a Lillien viac poznajú Heinricha a Michelle než vlastného otca. Ani by som sa nečudovala keby ťa namiesto ocko volali iba Tom. „Veď ťa prakticky ani nepoznajú. Možno bude lepšie ak vyrastú mimo tohto všetkého. „Ako to myslíš?“ opýtal sa zrazu a náhle sa posadil. „Radšej im poviem že ich otec zomrel, ako by sa mali trápiť myšlienkou, že ti na nich nezáleží.“ dokončila som a veľmi som premáhala plač. „Nehľadaj nás už Tom. Všetko ti je prednejšie než tvoja rodina. Už nikdy ťa nechcem VIDIEŤ!“ Poslednú vetu som doslova zvreskla a rozbehla sa preč nehľadiac na jeho výkriky, aby som sa vrátila. Už som naozaj nevládala. Po tvári sa mi spustil ďalší príval horkých sĺz.

„Je koniec.“ zašepkala som Michelle v aute a pokynula jej, aby ma zaniesla domov.


Pokračovanie nabudúce

[fanynka83]

jezisi kriste krpec to bol ale fantasticky diel!!!!! asi zatial najlepsi zo vsetkych co si napisala v tomto pribehu. ..bolo to napinave ako guma v trenkach... ale nie...skladam ti poklonu...bolo to super...si vazne dobra,len tak dalej...

[Krpec]

naozaj sa ti to až tak páčilo?? ako som už spomínala ja s tým moc spokojná niesom mám pocit že to mohlo byť aj lepšie ale tak aspoň tebe sa to páčilo moc krát ďakujem

[fanynka83]

nemas za co krpec...ale ja som ti len napisala co si o tom myslim..je jasne ze to mohlo bit aj lepsie,vstko totizto ide urobit vzdy aj lepsie,ale ja osobne si myslim ze tento dielik mal ten spravny smrnc aky mal mat...proste a jednoducho,vysiel ti...

[LaRak]

Vážne super Krpec súhlasím s fanynkou bolo to svelé nemám slov

[sewanewa]

Dielik sa ti podaril..žeby Avea odišla naspäť za rodičmi? Ale to už predbieham..

[Krpec]

jej ďakujem som normálne happy že sa vám to páčilo Avea samozrejme už nebude bývať v tom dome kde bývala s Tomom, odsťahuje sa preč ale to že kam sa dozviete až v ďalšom dieliku a myslím že to bude pre všetkých veľké prekvapenie

[Sašena]

Napsala jsi to moc hezky, ale ta Aveina reakce mi přijde přehnaná, až hysterická, a nejen ta na konci, ale skoro celý dílek.

[Krpec]

áno viem že je to trochu prehnané ale chcela som tým poukázať na to že je stále v strese, stará sa naraz o dve deti a Tom jej v tom doteraz ktovieako nepomáhal tak jej už praskli nervy a tak

[Krpec]

prepáčte že som tak dlho nepridala dielik ale momentálne mám toho dosť veľa takže v dohľadnej dobe ho asi ani nepridám ale pokúsim sa ho napísať podľa možnosti čo najskôr

[sewanewa]

To je v pohode...Počkáme...

[Krpec]

ahojte veľmi ma mrzí že som tak dlho odkladala ďalšiu časť príbehu ale mala som na starosti iné veci hlavne učenie do školy a tak no a teraz potrebujem aby ste mi pomohli chcela by som príbeh prerobiť do sims 3, ale neviem či by ste súhlasili s tým keby mali simíkovia iný vzhľad, a celé by to bolo iné.. skrátka potrebujem aby ste sa vyjadrili k tomu či chcete aby to ostalo takto alebo uvítate zmenu ja sa budem riadiť čitateľmi, keďže sama sa neviem rozhodnúť takže budem rada ak sa vyjadríte dala by som vám anketu ale nejak mi to blbne tak mi len napíšte čo by ste chceli radšej a ja sa tak zariadim dúfam že mi pomôžete lebo ja sa neviem rozhodnúť