Cesta životom - nový 7. diel

Miesto pre vaše príbehy vytvorené rukou spisovateľa alebo režiséra.

Moderátor: Sašena

Re: Cesta životom

Poslaťod Krpec » Str 06 Jan 2010, 14:28

vidis to ma ani nenapadlo ze sa tie veci daju vyhodit rovno v hre... tak ja teda nepotrebne downy vyhodim a potom skusim nieco spravit s tym programom hadam to pomoze :)
Keď je ťažké lúčiť sa, znamená to, že všetko čo sme prežili bolo nádherné....
Nikdy sa nesnaž zdokonaliť to, čo už dokonalé je
Láska je ako chrípka. Príde keď ju najmenej čakáš a rovnako nečakane aj odíde


Môj príbeh - Cesta životom
Krpec
Dieťa
Dieťa
 
Príspevky: 209
Registrovaný: Pia 04 Apr 2008, 22:31
Pohlavie: Simka

Re: Cesta životom

Poslaťod Krpec » Str 06 Jan 2010, 15:17

ach jo ludkovia moji mam zlu spravu :( asi mi predsalen nezostane nic ine nez skoncit s pribehom... uz nemam nato nervy niekedy ma ten moj PC vie tak nasrat ze by som ho najradsej vyhodila von oknom a este potom riadne poskakala :evil: nevladzem s tym strasne ma to rozculuje ze mi ta hra sekne potom div nie 15 minut cakam kym to zase nabehne a nakoniec mi to aj tak padne... no neporazilo by vas?? tak lebo mna uz ide z toho porazit... nepomaha mi ani hra v okne ani vymazanie downloadov ani nic asi sa na to fakt vy..... prepacte uz fakt nemam nervy.... tento moj pocitac je taky stary ze pribeh sotva dokoncim... leda ze by ste pristali na pribeh bez fotiek ale to dost pochybujem... a zas mozno by som prehovorila priatela aby mi dovolil si to dat do jeho notebooku lenze to by som zase musela robit postavicky zase by inak vyzerali a neviem no... uz nemam sily :cry:
Keď je ťažké lúčiť sa, znamená to, že všetko čo sme prežili bolo nádherné....
Nikdy sa nesnaž zdokonaliť to, čo už dokonalé je
Láska je ako chrípka. Príde keď ju najmenej čakáš a rovnako nečakane aj odíde


Môj príbeh - Cesta životom
Krpec
Dieťa
Dieťa
 
Príspevky: 209
Registrovaný: Pia 04 Apr 2008, 22:31
Pohlavie: Simka

Re: Cesta životom

Poslaťod Sašena » Str 06 Jan 2010, 17:13

Tyhle slabý počítače jsou hotový neštěstí, a páni z Maxis by potřebovali za ty svoje mylný informace dostat pořádně na prd.l. Vím o tom svý, ale o to teď nejde.
Poslední možnost, která zbývá, je vzdát se jednoho z datadisků, nejspíš Univerzity, ta zas není až tak moc potřebná. A taky to tak trochu vypadá, že se ti něco přehřívá, takže pokud u vás doma nemáte malý děcko, který strká prstíky, kam nemá, zkus aspoň ten komp oddeklovat, myslím jako otevřít bednu a nechat ji tak, aby to větralo a tolik se to nepřehřívalo. Když to nepomůže, tak zkus chvíli psát bez fotek, třeba se to ujme a nebudeš taky tady na fóru jediná. A ty simíky by sis mohla ve hře zabalit i s domem a přenést je přes flashku na ten přítelův notebook, pokud ti tam simy dovolí nainstalovat, případně, pokud nemáš flashku, tak to nahrát na nějaký server a pak si to u něj stáhnout. Držím ti všechna kopyta.
Kdopak by se čerta bál?
Obrázok užívateľa
Sašena
Moderátor
Moderátor
 
Príspevky: 1115
Registrovaný: Uto 22 Júl 2008, 22:52
Bydlisko: Praha
Pohlavie: Simka

Re: Cesta životom

Poslaťod Krpec » Str 06 Jan 2010, 17:40

no ono ja mam na tej bedni taky ventilator a ten funguje takze prehrievat neviem no mozno hej tak skusim otvorit tu bednu a nechat tak a este odinstalovat tu univerzitu a ked to nepojde tak nejako skusim prehovorit priatela aby mi to dovolil dat zase k nemu a prenesiem si tam nejako tych simikov ak ani to nevyjde tak budem pisat bez fotiek a ked sa to neuchyti tak s pribehom skoncim kazdopadne dakujem za rady :)
Keď je ťažké lúčiť sa, znamená to, že všetko čo sme prežili bolo nádherné....
Nikdy sa nesnaž zdokonaliť to, čo už dokonalé je
Láska je ako chrípka. Príde keď ju najmenej čakáš a rovnako nečakane aj odíde


Môj príbeh - Cesta životom
Krpec
Dieťa
Dieťa
 
Príspevky: 209
Registrovaný: Pia 04 Apr 2008, 22:31
Pohlavie: Simka

Re: Cesta životom

Poslaťod Krpec » Str 06 Jan 2010, 20:27

no takze hra mi uz tak neseka ani nepada ale tie fotky su stale rovnake... take kockate a s tym uz nic nespravim takze su dve moznosti bud sem dam dielik dnes a bez fotiek a v sobotu ked budem s priatelom spytam sa ho ci si mozem dat simsov do jeho pocitaca a pridam aj fotky alebo pockam az do soboty a ak by mi dovolil to dat k nemu do pocitaca tak sem dam uz diel aj s fotkami a ak nie tak ho dam bez fotiek... takze dnes ci v sobotu?
Keď je ťažké lúčiť sa, znamená to, že všetko čo sme prežili bolo nádherné....
Nikdy sa nesnaž zdokonaliť to, čo už dokonalé je
Láska je ako chrípka. Príde keď ju najmenej čakáš a rovnako nečakane aj odíde


Môj príbeh - Cesta životom
Krpec
Dieťa
Dieťa
 
Príspevky: 209
Registrovaný: Pia 04 Apr 2008, 22:31
Pohlavie: Simka

Re: Cesta životom

Poslaťod Sašena » Str 06 Jan 2010, 20:53

A když hraješ, máš to taky tak rozpixelované? Jestli ne, tak to zkus vyfotit tím printscreenem, nejdřív si hru pauzni,našteluj si, jak to chceš, pak stiskni Tab, aby zmizelo menu a pokud hraješ v okně, tak použij levý alt+printscreen a každou fotku si ulož, já je strkám do malování - ctrl+v jako vložit, pak si je uložím jako.. jpg a nějakým názvem a někam si je lupnu. Pak si je zmenšíš na správnou velikost, aby nebyly širší, než těch 600 pixelů.
Kdopak by se čerta bál?
Obrázok užívateľa
Sašena
Moderátor
Moderátor
 
Príspevky: 1115
Registrovaný: Uto 22 Júl 2008, 22:52
Bydlisko: Praha
Pohlavie: Simka

Re: Cesta životom

Poslaťod Krpec » Str 06 Jan 2010, 20:57

hej aj v hre je to take rozpixelovane take kockate skratka neviem preco
Keď je ťažké lúčiť sa, znamená to, že všetko čo sme prežili bolo nádherné....
Nikdy sa nesnaž zdokonaliť to, čo už dokonalé je
Láska je ako chrípka. Príde keď ju najmenej čakáš a rovnako nečakane aj odíde


Môj príbeh - Cesta životom
Krpec
Dieťa
Dieťa
 
Príspevky: 209
Registrovaný: Pia 04 Apr 2008, 22:31
Pohlavie: Simka

Re: Cesta životom

Poslaťod Sašena » Str 06 Jan 2010, 21:39

To bude nejspíš tou grafárnou, s tím toho moc nenaděláš. Mohlo by se to zlepšit, kdyby se to dalo nastavit ve hře, jak je nastavení grafiky, ale musíš s tím být opatrná, když něco zvýšíš, je záhodno něco jiného zase vypnout nebo snížit. Zkus si ve hře otevřít to nastavení grafiky a vyfoť to, pošli mi to třeba přes SZ, ať to tu nezaspamujeme, a já se na to mrknu, jestli s tím něco půjde udělat.
Kdopak by se čerta bál?
Obrázok užívateľa
Sašena
Moderátor
Moderátor
 
Príspevky: 1115
Registrovaný: Uto 22 Júl 2008, 22:52
Bydlisko: Praha
Pohlavie: Simka

Re: Cesta životom

Poslaťod Krpec » Štv 07 Jan 2010, 12:55

no takže prinášam sľúbený dielik aj s fotkami hádam sa bude páčiť :oops:

6.diel - Nový spolubývajúci

Keď sme sa vrátili domov bolo asi pol šiestej, zdržali nás zápchy v meste. Heinrich sedel v obývačke a pozeral televízor a Lillien s Mateom sa spolu so Soniou v detskej izbičke hrali s novým medvedíkom. Vyzerali tak sladko a bezstarostne a keď ma zbadali začali výskať od radosti. Malý anjelici. Nechala som ich teda hrať sa a zamierila som do obývačky kde som sa zvalila na sedačku a pokúšala sa upratať si myšlienky v hlave. Je možné že som Tomovi toho toľko povedala? Toľko strašných vecí vyšlo z mojich úst, že teraz, postupom času som sa zato aj hambila. Veď sa tak veľa nestalo. Nie? Naozaj nie? To nestačí ze nebol s deťmi na narodeniny ešte ti aj zatajil že ma zlomenú nohu? vraj škrabnutie – provokoval ma hlas v mojej hlave.
„Tak čo sa stalo?“ prerušil po dlhej chvíli Heinrich to ticho. Michelle sa na neho zadívala pohľadom – teraz nie, doma ti všetko vysvetlím a potom uprela pohľad na mňa.
„Si okej?“ opýtala sa so strachom v hlase.
Obrázok
„Ale áno. Len potrebujem byť sama.“
“No myslím, že mi teda pôjdeme.“ uzavrela našu konverzáciu, postavila sa z gauča a pokynula Heinrichovi, ktorý sa už medzičasom opäť zadíval do televízora aby urobil to isté.
„Sonia!“ zakričala ešte. „Obliekaj sa. Ideme domov.“ Sonia ako šíp vyletela s detskej izby. „Ahoj teta Avea.“ pozdravila ma, obula si topánky a vybehla von. Michelle sa na mňa ešte raz ustarostene pozrela, no potom sa aj ona obula, jemne ma objala a vybehla von.
Po niekoľkých hodinách:
Začalo pršať. Kvapky dažďa pomaly bubnovali po okne. Upokojovalo ma to. Dvojčatá už spokojne spali, každú polhodinu som ich chodila kontrolovať, ako by som sa bála, že sa každú chvíľu prebudia a začnú plakať. Vlastne aj ja som sa chcela prebudiť. Chcela som aby toto bol iba zlý sen, aby som sa zobudila vedľa Toma, spolu by sme oslávili narodeniny Matea a Lillien a potom spolu ľahli naspäť do postele. No realita bola iná.
Obrázok
Pozrela som na hodinky – pol jednej. Hneď ako Michelle s Heinrichom a Soniou odišli som dvojičky okúpala, pobyt vo vani sa im páčil už od narodenia obaja zbožňovali vodu a dneska šantili viac než inokedy, takže to dopadlo tak, že kúpeľňa bola samá pena, čiže som ešte musela aj upratovať. Potom som ich prezliekla do pyžamka a uložila. Po celom dni boli zrejme poriadne unavený lebo zaspali hneď ako sa im hlavičky dotkli mäkkých periniek.
Obrázok
Obrázok
Zdvihla som sa s postele a stiahla zo seba perinu. Šálka kávy mi rozhodne nezaškodí – povedala som si keď som odkráčala do kuchyne.
Veď aj tak spánok neprichádza a zrejme ani nepríde. Zakaždým keď som si ľahla do postele presvedčená že tentokrát mi už únava naozaj zatvorí viečka dočkala som sa iba dotieravých myšlienok nato, ako to bude teraz ďalej. „Do pekla“ zanadávala som keď horúca voda spočinula na mojej ruke. Rýchlo som ju strčila pod prúd studenej vody. Zazvonil telefón. Rýchlo som sa rozbehla do izby, nechcela som aby sa dvojčatá zobudili. Kto to môže byť takto neskoro v noci – pýtala som sa sama seba, hoci odpoveď som viac menej vedela. Keď sa mi podarilo zdvihnúť slúchadlo nevedela som sa prinútiť priložiť si ho k uchu a tak som ho položila naspäť.
Obrázok
Tak veľmi som sa hanbila zato čo som Tomovi povedala. Ako sa s ním teraz môžem rozprávať. Nakoniec som sa rozhodla že hneď ráno mu zavolám a prepla som telefón na ticho, pre prípad že by ešte skúšal volať. Potom som si ľahla do postele a zavrela oči, dúfajúc že už naozaj zaspím.
Ráno:
Zobudila som sa pomerne skoro, nato ako neskoro som zaľahla do postele. Ako prvé moje oči spočinuli na budíku, ktorý ukazoval 7 hodín ráno. Na žiadne ďalšie spanie a oddychovanie nebolo ani pomyslenia a tak som sa pobrala do kuchyne, urobiť si kávu. Ruka mi po včerajšom zásahu horúcou vodou trošku opuchla ale žiadne iné dôsledky to nemalo. Kým vrela voda na kávu rozhodla som sa skontrolovať deti. Vošla som do detskej izby a náramne ma prekvapilo čo vidím. Malá Lillien bola z postieľky vonku a sedela pri tom novom medvedíkovi od Michelle a Heinricha a Mateo ten síce bol v postieľke, no stál na matraci, rúčkami sa opieral o mreže postieľky a zúfalo vykrikoval „Aj ja. Aj ja čem.“
Obrázok
Jeho slzami zaliate očká spočinuli na mne a tvár mu okamžite rozžiaril úsmev. Vybrala som ho teda z postieľky. „Tak čo drobec. Hladný?“ spýtala som sa ho a jemne som mu frnkla po nošteku. Izbu okamžite zaplavil detský smiech. Nato sa spamätala aj Lillien štvornožky sa ku mne dočaptala a dožadovala sa mojej pozornosti. Tak som ich teda oboch zobrala do kuchyne, posadila do stoličiek a pripravila ich obľúbené raňajky, čokoládový puding a kakao.
Obrázok
Ako som sa tak pozerala na ich zababrané pršteky a líčka (ešte stále som ich nenaučila jesť lyžičkou) spomenula som si na včerajší sľub že zavolám Tomovi. Vybrala som sa teda do obývačky a zdvihla telefón. Vyťukala som už tak známe číslo Tomovho mobilu. Až ma prekvapilo že zdvihol po pár zazvoneniach.
„Tomas Baker. Kto volá?“ predstavil sa formálne, zrejme bol rozospatý a tak si nevšimol číslo svietiace na displeji.
“To som ja.“ odpovedala som.
“Avea.“ v jeho hlase bolo cítiť značnú úľavu, asi nerátal s tým že zavolám ja.
“Iba som sa chcela spýtať ako sa máš a povedať ti že ma mrzí čo sa včera stalo.“ vychrlila som.
“Och. Mám sa dobre. Ale čo vy?“
„Deti sa majú fajn. Práve raňajkujú.“ bože je normálne že sa k sebe správame ako cudzí ľudia? pýtala som sa sama seba.
Obrázok
„Ehm chcela by som ti ešte povedať že na nejaký čas s dvojčatami odchádzam tak sa prosím nezľakni ak nás doma nenájdeš. Adresu ti dám hneď ako ju budem vedieť takže ich budeš môcť navštevovať. Len cítim že by sme si mali dať na nejaký čas pauzu.“ ani som neverila tomu, čo som vyriekla. Veď som nechcela, aby sa to takto skončilo. Iste, včera pred spaním som o tom rozmýšľala, ale chcela som to použiť iba ako poslednú možnosť. No už sa to nedalo vziať späť. Keď sa ani po pár minútach Tom neozval prerušila som opäť ticho ja. „No musím už ísť, zdá sa že dvojčatá to zase trochu prehnali“ z kuchyne sa totiž ozýval Mateov plač. „Tak ahoj. Ešte sa ozvem.“ dokončila som a bez počkania na reakciu som zložila telefón. Ani som nevedela či ma vôbec počul, či nebol natoľko unavený že zaspal s telefónom v ruke, ale bolo mi to jedno. To že neodporoval mi viac menej hralo do kariet, vôbec som nemala chuť sa s ním dohadovať. Už som sa aj tak zdá sa pevne rozhodla. Ako šíp som vletela do kuchyne aby som zistila čo sa stalo. A ako som predpokladala v našej kuchyni sú ranné katastrofy na dennom poriadku. Najmä odkedy máme v rodine takého čertíka ako je Lillien. Celá zababraná no zjavne spokojná so svojim ranným dielom sedela v detskej stoličke a ťapkala rukami. No a Mateo, ten bol od hlavy az po päty zamazaný od pudingu, sestrička zrejme usúdila, že zábavnejšie než puding jesť bude pokrstiť ním bračeka. A tak mi nezostavalo nič iné než napakovať tých malých drobcov do vane a poriadne ich vydrhnúť.
Obrázok
Obrázok
Poobede k nám ako obvykle prišli na návštevu Michelle Heinrich a s nimi i Sonia.
“Deti sú zrejme v izbe tak choď za nimi“ zavelila Michelle Sonii, ktorá odula pery.
„Chcem byť s vami“ vyhlásila pohotovo a usadila sa v obývačke na gauči.
“Miláčik s nami ťa to baviť nebude. Mi dospelý sa ideme baviť o veciach ktorým deti ešte nerozumejú“ snažil sa jej rozumne dohovoriť Heinrich.
„Ja už niesom žiadne dieťa. Čoskoro pôjdem aj do školy a určite budem najlepšia v triede. S mamičkou idem zajtra na zápis do prvej triedy a budem tam mať veľa kamarátov.“ oznámila mi a skrížila ruky na prsiach, znepokojená s otcovým vyhlásením. Nakoniec usúdila že hra s dvojčatami ju bude baviť viac než dospelácke reči a pobrala sa do ich detskej izby.
“Bola si za Tomom?“ opýtala sa Michelle a aj ona sa pohodlne usadila na gauč.
“Nie nebola som. Ale ráno som mu volala. Povedala som mu že na nejaký čas chcem bývať niekde inde.“
“A on? Ako reagoval?“ snažila sa Michelle prehlušiť zvuk televízora, Heinrich sa samozrejme pri tých našich rečiach nudil a tak zapol šport. „Kam to dávaš. Čo nevidíš?“ kričal.
Obrázok
“Neviem. Nepovedal nič. Akoby ani nevnímal. A potom som musela ísť. Lillien si zaumienila že zase urobí v kuchyni paseku.“
“Hm takže chceš odtiaľto odísť?“ Michelle sa poobzerala po dome. „Nebude ti to chýbať? Veď dom ste vybudovali spolu. Ja by som sa svojho kráľovstva nevzdala za žiadnu cenu. Veď môže odísť on či nie?“
„Iste. Bude mi to tu chýbať,“ sklamane som vzdychla. Už som si zvykla na luxus vlastného bytu ale niet cesty späť. „No dobre vieš, že Tom by sám neodišiel a najlepšie ako predísť možným komplikáciám bude, keď odídeme mi. Nevravím že je to navždy. Iba dočasne.“ dokončila som svoje úvahy keď obývačkou zase letel jeden s Heinrichových komentárov. „Kde to až letelo, pánu bohu do okien. Čo nevidíte? Kto váš učil kopať do lopty beznohý?“ rozčuľoval sa až natoľko, ze Michelle siahla po diaľkovom ovládači a urobila tak koniec jeho výbuchom, načo sa Heinrich zatváril previnilo.
„Prepáčte“ ospravedlnil sa.
“A už si uvažovala o tom kam pôjdeš? Vieš že... mi máme ešte stále voľnú hosťovskú izbu.“ pokračovala opäť Michelle.
“Áno viem a možno to bude príliš trúfalé ale nechcem váš obťažovať. Toto musím vyriešiť sama no ďakujem za pomoc. Uvažovala som že pôjdem k mame, no zavrhla som to, pred pár dňami volala že otec je chorý a tak neviem či by bol dobrý nápad prísť tam aj s dvojčatami. Mama sa síce dvojičkám vždy teší ale malá Lillien je niekedy nezvládnuteľná a mame by som iba pridala problémy.“
Obrázok
“No. Jeden môj známy mi nedávno vravel že býva v dosť veľkom byte sám a potrebuje spolubývajúcu. Ak by si chcela mohol by som sa ho opýtať a potom ti dať vedieť.“ zapojil sa do nášho rozhovoru konečne aj Heinrich.
“Ale čuš“ zahriakla ho Michelle ktorá jeho slová nikdy nebrala vážne. „Heinrich riešime tu vážnu vec. Hádam si nemyslíš že sa Avea aj s dvomi deťmi nasťahuje do bytu k úplne neznámemu človeku.“ treskla Heinricha po ramene. „Či áno?“ spýtavo sa na mňa pozrela.
“Pravdupovediac nechce sa mi bývať s nikým neznámym ale asi nebudem mať na výber. Peňazí totiž veľa nemám a taký luxus aby som bývala s dvojčatami sama si teda nemôžem dovoliť.“ uzavrela som ostýchavo.
“Tak je to jasné.“ hrdinsky vyhlásil Heinrich šúchajúc si rameno. „Zajtra sa ho teda popýtam a potom ti zavolám.
Zbytok dňa už prebiehal v celku normálne, Michelle s Heinrichom ostali aj na večeru a až po večerných správach sa odobrali na odchod.
Obrázok
(Tú Michelle si nevšímajte nijako sa mi nepodarilo donútiť ju aby si sadla za stôl :oops:)
„Sonia už bude unavená a zajtra nás čaká veľký deň.“ odôvodnila ich odchod Michelle. Zrejme sa bála nechať ma samú. A tak, keď sa za nimi zavreli vchodové dvere uložila som dvojčatá do postieľok a odišla do spálne, začala ma zmáhať únava. Zaspala som pomerne rýchlo, tvrdým spánkom.
Na druhý deň:
Z krásneho sna ma vytrhlo zvonenie telefónu a strašný usedavý plač. Pozrela som na hodiny. Aby nie, veď bolo takmer trištvrte na desať. Do kelu zaspala som – preblesklo mi hlavou. Vyletela som z postele ako keby horelo pričom som zhodila paplón na zem a ponáhľala sa k dvojičkám. Telefón už aj dozvonil, takže tým som sa trápiť nemusela, viac zabrať mi ale dal Mateov neutíchajúci plač. Tvár mal už celú červenú od toľkého kriku a aby toho nebolo málo tak z ľútosti nad bračekom začala plakať aj Lillien. „Psst. Už som tu drobci. Maminka zaspala“ tíšila som ich, no neúspešne. Keď sa mi asi po pol hodine konečne podarilo zastaviť slzy stekajúce im dolu tvárou telefón opäť zazvonil. Našťastie boli dvojčatá zabraté do hry a tak som ich na chvíľu mohla nechať samých.
Obrázok
„Prosím.“ ozvala som sa.
“Avea. To som ja. Heinrich. Pýtal som sa toho známeho a povedal, že ešte nikoho nenašiel. Vysvetlil som mu tvoju situáciu a vraj si nemusíš s ničím robiť starosti, postačí mu ak bude mať vždy navarené a opraté a o ostatné sa starať ani nemusíš. Mohol by som večer prísť s nim aby ste sa zoznamili?“
Heinrich. Úplne som na neho zabudla. Bože ale tá ponuka. Len navarené a opraté a o nič iné sa nemusím starať? zdalo sa mi to trochu divné ale o takej ponuke sa mi mohlo iba snívať.
“Avea. Avea počuješ ma?“ kričal Heinrich do telefónu.
“Ja. Áno prepáč zamyslela som sa. Kľudne s ním teda prídi. Budem vás čakať.“ povedala som a opäť nečakajúc na odpoveď zložila.
Večer:
Mäso bolo v rúre, obrus na stole, všade bol poriadok. Dvojčatá sa hrali v izbe a ja som sediac na sedačke v obývačke popijala cinzano a čakala na Heinricha s mojim novým spolubývajúcim.
Obrázok
Znelo to tak divne, no teraz som už nemohla cúvnuť. Zvonček pri dverách rozozvučal moje vnútro a ja som sa rozbehla k dverám. Aké však bolo moje prekvapenie keď som vedľa Heinricha uvidela stáť...
Obrázok
Áno. Môjho starého známeho, Charlesa!!

Pokračovanie nabudúce
Keď je ťažké lúčiť sa, znamená to, že všetko čo sme prežili bolo nádherné....
Nikdy sa nesnaž zdokonaliť to, čo už dokonalé je
Láska je ako chrípka. Príde keď ju najmenej čakáš a rovnako nečakane aj odíde


Môj príbeh - Cesta životom
Krpec
Dieťa
Dieťa
 
Príspevky: 209
Registrovaný: Pia 04 Apr 2008, 22:31
Pohlavie: Simka

Re: Cesta životom - nový 6. diel

Poslaťod Sašena » Štv 07 Jan 2010, 14:43

No, koukám, že to bude ještě zajímavé, co se z toho vyvrbí. :o A i fotky ujdou, takže se těším na pokračování.
Kdopak by se čerta bál?
Obrázok užívateľa
Sašena
Moderátor
Moderátor
 
Príspevky: 1115
Registrovaný: Uto 22 Júl 2008, 22:52
Bydlisko: Praha
Pohlavie: Simka

Re: Cesta životom - nový 7. diel

Poslaťod Krpec » Pia 02 Júl 2010, 22:58

takze prinasam novy dielik... zase som mala dlhsiu dobu odmlku kvoli skole ale teraz je to uz fajn a nakolko sa mi tema nezamkla tak dneska dam novy diel ale bohuzial bez fotiek lebo nemam pristup k simsom momentalne tak budem zatial prispievat bez fotiek... v blizkej buducnosti sa to snad zlepsi tak budete hadam trpezlivy :oops:

7. diel

"Páni". Stojí pred Charlesovým domom s otvorenými ústami. Na chrbte taška s vecami, pri nohách kufre, obklopená dvomi malými ratolesťami so strachom v hnedých očkách, ktoré stískajú jej ruky tak silne akoby sa báli že ich chce navždy opustiť. Stoja každý z jednej strany v tvárach sa im zračí prekvapenie aj úžas. Zrejme nechápu čo má toto znamenať, prečo ich ich milovaná mamička priviedla až sem, kde je ich útulná detská izbička s mäkkým modrým kobercom?
Pristihne sa pri tom že hvízdla. Takýto prepich nečakala. Nikdy u Charlesa nebola, ale zo spôsobu akým o svojom dome rozprával si ho vysnívala ako jednoduchý domček s malou záhradkou a množstvom kvetov a teraz sa pred ňou rozprestiera menšia vilka s rovnou strechou, veľkými oknami a posuvnými sklenými dverami. Akoby na povel zhypnotizované jej očami sa otvárajú a z prepichového domu vychádza postava.
"Som rád že ste konečne tu. Poslednú pol hodinu som celú strávil pred oknom a čakal kedy sa zjavíte." víta ich Charles s úsmevom na tvári. Uštedrí Avei mliaskavý bozk na líce a potom sa skloní k dvojčatám.
"Niečo pre vás mám" zatrilkuje a z vrecka bundy šikovne vytiahne čokoládky.
Takýmto spôsobom si ich kupuje? - pýta sa Avea sama seba, no potom pochybnosti a doterné otázky ignoruje. Ved si to predsa vysvetlili.
"To si nemusel." karhá ho pohľadom.
Prvá sa osmelí Lillien, hoci jej výraz prezrádza že jej ešte bude musieť kúpiť veľa takých čokolád kým sa rozhodne mu aspoň poďakovať. Bleskurýchlo siahne po čokoláde a trápi sa s obalom. Narozdiel od nej Mateo chvíľu nerozhodne postáva, potom hodí spýtavý pohľad na mamu, akoby si pýtal povolenie. Keď mu Avea kývne aj on sa púšťa do rozbaľovania čokolády.
"Ukáž miláčik. Pomôžem ti s tým." ponúkne sa Avea a v myšlienkach sa presúva o pár týždňov dozadu, keď sa dozvedela že práve Charles bude jej nový spolubývajúci.

Po prvotnom šoku Heinricha s Charlesom pozvala dnu a spolu sa navečerali. Charles sa po celý čas dokonale hral na neznámeho, musela uznať že divadlo má vo vačku. Na malú chvíľu dokonca aj ona sama zapochybovala o tom či sa naozaj poznajú, či len nestojí pred nejakým dvojníkom Charlesa s ktorým mala kedysi taký dôverný vzťah. No v podstate bola Charlesovi vďačná, nechcela aby sa Heinrich dozvedel o tom že Toma podviedla. Heinrich s Charlesom krátko po večery odišli a ona zostala sama so svojimi myšlienkami.
Prečo to musel byť práve on? A prečo na to pristal aj keď vedel už vedel, že ide o mňa? - trápilo ju vtedy. Vedela, že na túto otázku jej môže dať odpoveď jedine on a tak si s ním ešte v ten večer dohodla ďalšie stretnutie.

"Avea? Avea vnímaš ma?"
"Hm? Ach áno... Prepáč, len som sa zamyslela."
"Fajn. Vezmem tvoje veci dnu a trochu vám to tu poukazujem."
Lillien sa veľmi tešila, zjavne sa jej nový dom páčil a celá spokojná štvornožky doliezla k Charlesovi, ktorý sa trápil s kufrom. Avea sa snažila zabaliť len to najpotrebnejšie, no efekt to aj tak nemalo a veci do kufra prestala ukladať az vtedy keď zistila, že je plný na prasknutie a nedá sa zavrieť.
Keď si Charles nevšimol že Lillien sa snaží o zblíženie zaťapkala rúčkami na znak aby si ju všimol a dokonca sa mu potom nechala vziať aj na ruky. Mateo však jej šťastné reakcie nezdieľal. Stál pri Avei ako prikovaný, jednou rukou pevne stískal tú jej a v druhej zvieral plyšového medvedíka, bez ktorého nechcel z domu odísť. Vzala ho teda na ruky a vykročila smerom k domu za Charlesom a Lillien.

Avea leží v posteli a premýšľa. Posledné dni nevie poriadne spávať. Pohľad na budík jej prezradí, že je len niečo po dvanástej. Zrazu bez toho, že by si to vopred premyslela vstane z postele a vyjde z izby. Zastaví sa pri veľkom okne.
Dnes je spln - napadne jej a otvorí dvere na terasu. Mesačný svit osvetľuje jej štíhlu postavu. Hľadí na oblohu a opäť sa stráca vo svojich myšlienkach...

Stretli sa hneď na druhý deň v malej útulnej kaviarničke blízko centra. Deti vtedy odložila k Michelle s tým, že musí niečo súrne vybaviť. Hoci z domu odchádzala 20 minút pred dohodnutou hodinou na miesto aj tak dorazila neskôr než chcela a mierne zadýchaná. Zastala pred dverami a trochu si uhladila vlasy, bolo na nej vidno že sa ponáhľala a nechcela aby Charles poznal aké je pre ňu toto stretnutie dôležité. Hneď ako vstúpila do kaviarne ho zbadala. Sedel za stolom pri okne a na pozdrav jej krátko kývol.
"Meškáš" usmial sa.
Stručne sa ospravedlnila a potom si sadla za stôl. Kaviareň bola malička, no o to útulnejšia ale hlavne pustá. Okrem nich tam bola iba jedna mamička so synčekom, ktorý sa napchával hranolčekmi a zjavne mu vôbec neprekážalo že kečup má aj za ušami.
"Tak, o čo ide?" opýtal sa Charles nedočkavo práve keď sa k nim blížil mladý tmavovlasý čašník s nápojovým lístkom.
"Dobrý deň. Vitajte v kaviarni El capo de la Tuti. Môžem vám ponúknuť niečo na pitie?" privítal ich slušne preskakujúc pohľadom s Avei na Charlesa a zase opačne.
"Ja si dám... Viedenskú kávu. Ďakujem." odverklíkovala. Bola už v tejto kaviarni veľa krát a tak zhruba vedela aké rôzne nápoje lístok obsahuje. Keď si Charles objednal Presso kávu čašník sa krátko uklonil a s prostým "hneď to bude" odišiel. O chvíľu sa vrátil už aj s kávami, no Avea s Charlesom už boli pohrúžený do rozhovoru prečo sa tu dnes stretli a tak tmavovlasého mladíka veľmi nevnímali. Počas ich stretnutia ktoré trvalo najmenej dve hodiny kládla Avea rad za radom Charlesovi rôzne otázky, na ktoré chcela poznať odpoveď a nakoniec sa dozvedela že Heinrich pri vykresľovaní situácie spomenul aj problémy s Tomom a keď Charles zistil, že sa jedná o Aveu pocítil výčitky svedomia v domnienke, že je to jeho vina. Preto sa rozhodol Avei pomôcť. Absolvovala s ním potom ešte dve krátke stretnutia počas ktorých jej najprv ozrejmil, že má snúbenicu a preto sa bývania s ním nemusí báť a neskôr jej už aj predstavil mladú a očarujúcu ryšavovlásku Arianu. Až potom sa rozhodla že sa k nemu teda predsa len nasťahuje.
Strasie ju. Na rukách jej naskočí husia koža a až teraz jej dôjde že jej je na balkóne vlastne celkom zima. Je možné že odvtedy prešli už tri týždne? Tri dlhé, mučivé týždne počas ktorých sa Tom vôbec neozval. Kam sme sa to dopracovali a ako to bude s nami ďalej? - napadne jej zrazu no odpoveď nevie. Na niektoré otázky skrátka odpoveď neexistuje... Alebo aspoň zatiaľ nie!

Sedí v detskej izbe na sedačke a pozoruje dvojčatá pri hre. Ako rýchlo tu čas letí, človek by ani nepovedal, že sme u Charlesa už skoro týždeň. Keď bola doma dni sa vliekli a teraz idú nečakanou rýchlosťou. Zahľadí sa na Lillien a Matea a opäť raz sa jej zmocní úzkosť. Ach ako rýchlo rastú - pomyslí si. Moje deti. Zvláštne ako rýchlo som si zvykla na to pomenovanie. - akoby Tom ani neexistoval. Zabolí to... Bolí ju, že si na nich tri týždne ani len nespomenul. "Je to tvoja vina" - popichá ju hlások v hlave. "To ty si sa zbalila a odišla. Vyčarila si medzi tebou a Tomom múr, ktorý teraz tak ľahko nezbúraš"
"Musí sa s tým dať niečo robiť. Musí! Nemôžeme to predsa len tak zahodiť" oponuje si potichu a zrazu presne vie, čo spraví. Vyletí z kresla ako šíp a zamieri k telefónu. Zabúda na ostych, na pocit, že by to robiť nemala.
"Musíme sa stretnuť." povie a s iskričkami v očiach čaká na odpoveď od osoby na druhej strane telefónnej šnúry.

Pokračovanie nabudúce
Keď je ťažké lúčiť sa, znamená to, že všetko čo sme prežili bolo nádherné....
Nikdy sa nesnaž zdokonaliť to, čo už dokonalé je
Láska je ako chrípka. Príde keď ju najmenej čakáš a rovnako nečakane aj odíde


Môj príbeh - Cesta životom
Krpec
Dieťa
Dieťa
 
Príspevky: 209
Registrovaný: Pia 04 Apr 2008, 22:31
Pohlavie: Simka

Re: Cesta životom - nový 7. diel

Poslaťod ninulka » Štv 23 Dec 2010, 14:43

Som nová čitateľka a príbeh sa mi páči. Je síce taký "obyčajný" ale predsa len má niečo do seba. Takže pokračuj! :)
A tento posledný diel bol pre mňa najnapínavejší...
In books is the life, how it should be... But in reality? The life´s different there... And why? Cause nobody would write about the life as it realy is, aweryone write´s about that, what they want to live through...
Obrázok užívateľa
ninulka
Teenager
Teenager
 
Príspevky: 414
Registrovaný: Sob 05 Jún 2010, 22:45
Bydlisko: BA
Pohlavie: Simka

Predchádzajúci

Späť na Príbehy

Kto je on-line

Užívatelia prezerajúci fórum: Žiadny registrovaný užívateľ nie je prítomný a 6 hostia