Všetko išlo ešte lepšie, než som čakala a tak vám dávam dielik už teraz
..............................................................................................
Kapitola piata: Prekvapenie Chcela som, aby táto krásna chvíľa trvala večne. Avšak všetka eufória pominula, keď sa Michaela odrazu odtiahol a odskočil odo mňa. Keď som zachytila jeho zmučený pohľad, zmocnila sa ma úzkosť – pocit, na ktorý som na tomto krásnom mieste takmer zabudla. Chvíľu na to prehovoril Michael hlasom, ktorý úplne vystihoval jeho výraz tváre. „Prepáč...ja...“ Hneď nato sklopil pohľad a rozbehol sa preč odo mňa. Ja som len bezmocne stála na mieste a snažila sa naňho volať.
„Michael! Vráť sa...prosím!“ Stála som ako primrznutá a všetko, čo som dokázala robiť, bolo kričať, aj to som však po chvíli vzdala, keď som videla, ako je už ďaleko.
Bežal smerom k mestu. Keď už som konečne mohla odísť z miesta, bol už preč. Išla som do domu, úzkosť ma pohlcovala stále viac a viac. A zožierali ma stále tie isté otázky: Čo som spravila zle? Ako som mu mohla ublížiť jediným bozkom? V dome som si dala studenú sprchu a prezliekla sa, dúfala som, že ma to možno prebudí – otvorí oči a pomôže trochu premýšľať – ale márne. Sadla som si na stoličku v kuchyni a snažila som sa prísť na to, v čom bola chyba.
A čo mu vlastne poviem, keď sa vráti? Budem sa ešte niekedy môcť pozrieť do tých prekrásnych očí? Naozaj neviem. Z mojich očí sa po dlhom čase opäť valili slzy. Ani neviem ako dlho som tu osamelo posedávala v kuchyni a dívala sa do stropu. Potom som začula tiché vŕzganie a následne tlmené tresknutie, išlo to z chodby. Nepochybovala som o tom, že to bol on. Určite sa snažil nepozorovane prešmyknúť do domu ale zakopol. To sa mu stávalo pomerne často. Prešla mnou náhla vlna hnevu. On ma nechcel vidieť. Dobre, tak už ma neuvidí. Nebudem mu tu prekážať, keď viem, že ma nemá rád. Ako strela som prefrčala kuchyňou a vtrhla som do izby, v ktorej som spávala – pritom som si dala záležať, aby ma počul. Vzala som si svojich pár vecí, hodila ich do prvej igelitovej tašky, ktorá sa mi dostala pod ruku a vybehla som z izby. Možno som sa správala ako malé decko, ale v tejto chvíli mi to bolo totálne jedno. Mne už bolo skoro všetko jedno. Prechádzala som cez obývačku, keď sa mi postavil do cesty.
„Nechaj ma. Odchádzam.“ Povedala som chladne, hoci som videla ten jeho výraz v tvári. Vyzeral zúfalo, no nedala som sa odradiť akokoľvek ma to bolelo.
„Nie! Nerob to, ja ťa nedokážem len tak pustiť preč. Mám...mám ťa rád. Ani nevieš ako veľmi...Ne...“ Nemohol to dopovedať – prerušila som ho. Tak on ma má rád, áno? Tak čo malo znamenať to dnes poobede? A ten TAJNÝ príchod domov? Tomuto neuverím, ani neviem, prečo ma tu ešte chcel ďalej držať.
„V žiadnom prípade tu neostanem! A ty ma tu nemôžeš držať nasilu! Predtým som si myslela, že ma máš naozaj rád ale ja si veci často zle vysvetľujem. Už viem, že si ma tu nechal len z ľútosti! Ja ti tu už proste dlhšie zavadzať nemienim!“ Dopekla! Čo má hereckú školu? Viem, že ma nechce, tak prečo sa tak zúfalo tvári?
„Veľmi sa mýliš...Veľmi mi na tebe záleží, ale...“ Znovu som ho prerušila. Samozrejme, že v tom bolo ALE.
„Ale?“ Nedala som sa odradiť.
„Je to...Komplikované. Vieš...“ Znovu sa zasekol uprostred vety, tento krát som ho však neprerušila ja ale akési zvuky. Šťukanie v zámke vchodových dverí. Prekvapene sme sa pozreli na seba a potom na dvere. Tie sa odrazu otvorili. Stála v nich akási neznáma hnedovlasá žena.
Toto bolo to posledné, čo by som čakala...