-JILLIAN- Kdesi vo Francúzsku
Leteli sme nad Francúzskom, priestor pod nami osvetľovala len žiara mesiaca a milióny hviezd. Všade bolo ticho, len v mojej hlave sa stále ozýval ten podlý vražedný rozkaz, ktorý vydal Antorrion. Schyľovalo sa k tomu, že talianská princezná zažije presne to, čo kedysi ja. Teraz mi naozaj ostávalo žiť len zo spomienok. Všetko sa to zle skončilo, ale ja som si potrebovala uchovať v pamäti aspoň tie šťastné chvíle, ktoré som prežila. Chcela som si pamätať, že som aspoň niekedy bola šťastná. Môj príbeh sa odohral dávno, pred devätnástimi rokmi.
Bola som tiež jednou z princezien, ale bola som iná, ako ostatné. Mňa život medzi upírmi desil. Za každú cenu som chcela uniknúť z hradu mojich upírskych rodičov a pritom som pošpinila česť môjho snúbenca, ktorého mi vybrali rodičia. Toho slávneho Antorriona Waltieru. Áno, presne jeho. Utiekla som z rodičovského hradu. Bolo to ťažké, no predsa sa mi to podarilo. Môj plán vychádzal perfektne. Postupne som sa začlenila medzi ostatných obyčajných ľudí a bola som šťastná. Dokonca som si našla prácu u jednej starej ženy, ktorá nutne potrebovala výpomoc. Ani si nepýtala doklady. A jedného dňa som sa prechádzala po meste. Tak som ho stretla, prekrásneho muža s ryšavými vlasmi a neuveriteľne láskavými očami – Andrewa. Usmial sa mňa, keď ma uvidel. Vyzeralo to ako láska na prvý pohľad, ale nie je to celkom tak. Celý rok a niekoľko mesiacov sme sa stretávali len ako priatelia. Spoznávali sme jeden druhého, dokonca sme si prezrádzali tajomstvá. Vedeli sme o sebe navzájom úplne všetko a nemali sme pred sebou tajnosti. Všetko však vyvrcholilo jediným večerom, keď sa mi priznal, že ma miluje.
Nikdy som to od neho nečakala, ale potom som si uvedomila, že som to vlastne chcela počuť. Po pár mesiacoch sme sa zosobášili a o pár týždňov som zistila prekvapujúcu novinu. Bola som tehotná. Keď som bola v ôsmom mesiaci, prekvapil ma Andrew úžasným darčekom. Kúpil pre nás veľký dom s obrovskou záhradou.
Vyzeralo to, že už ani nie je možné, aby boli ľudia ako my šťastnejší. Ale nebola to pravda, po mesiaci v novom domove sa narodila Amy. Naša krásna dcérka. Bola úžasná, podobala sa na nás oboch, ani sa nedalo povedať, na koho viac. Po ockovi mala prekrásne ryšavé vlasy, až ohnivé. A po mne zdedila moje zelené oči.
Šťastie trvalo ešte približne dva roky. Amy nám s Andrewom po celý čas robila nesmiernu radosť. Ale potom prišiel najhorší deň môjho života. Pre moju lásku – Andrewa – to bol posledný deň. Osudný. Antorrion nás našiel, po tom, čo dobyl hrad mojich rodičov. Chcel sa pomstiť, za to poníženie, ktoré som mu spôsobila svojí útekom. Zabil mi Andrewa. A...kúsol ma do krku. Upíri jed mi prenikal do celého tela a celý čas som sa nemohla pohnúť. Nemohla som nič urobiť. Kým som sa menila na netvora, vypálili náš dom. A Amy...Celý čas som nevedela, čo s ňou je. Chcela som umrieť, no nebolo to možné. Chcela som aspoň kričať, no to som tiež nemohla. Po týždni sa všetko skončilo. Moja premena a s tým celý môj ľudský život. Zobudila som sa v Antorrionovom hrade v Anglicku. Bola som smädná, no nič som neurobila. Stále som chcela zomrieť. Nechcela som krv. On sa na mne len zabával. Pokúšala som sa ho zabiť, ešte za čias, keď som žila v rodičovskom hrade v Írsku, učili ma bojovať. Bola som vždy najlepšia zo všetkých. Antorrion by podľa môjho názoru nebol ťažkým terčom, hlavne, keď bol so mnou sám. On však prehovoril. Povedal, že má Amy. Väznil ju v hrade. Vyhrážal sa mi, že ak sa o niečo pokúsim, vydá strážam rozkaz, aby ju zabili. A to som ja nemohla dopustiť. Hoci s veľkou nechuťou a nenávisťou, plnila som všetky jeho rozkazy. Tie sa týkali väčšinou len boja. Už o mňa, ako o ženu, nejavil žiadny záujem. A to bolo moje jediné šťastie. Po pätnástich rokoch si zaumienil oženiť sa s Larianou Ravennskou. Talianskou princeznou upírov. Zase mu išlo len o vládu, nad Ravennským hradom. Dievča však utieklo. Urobilo tú istú vec, vďaka ktorej som ja spoznala ozajstné šťastie a zároveň hrozný, až prehnane obrovský smútok.....
Pri návrate k všetkým tým spomienkam som opäť pocítila bolesť a prázdnotu...
-LARIANA- Classe
„Roberto, kde mám prosím ťa tú novú blúzku?“ Vyšilovala som. Roberto len zúfalo pokrútil hlavou.
„Naozaj si ju nevidel? Už potrebudem ísť. Toto je môj prvý deň v práci.“ Áno, konečne sa mi to podarilo – získala som prácu v miestnej reštaurácií. Nebolo to všek až také jednoduché, ako by to mohlo vyzerať. Roberto mi musel dať vyrobiť falošné doklady. Potom som absolvovala pohovor u majiteľa podniku. A napokon mi včera šéf zavolal, že ma zobrali. Je to úžasné, keď môžem robiť zase niečo nové. Nikdy som nemala prácu.
Pozrela som sa na spodok skrine, kde som konečne našla blúzku. „Ach, už som ju našla. Len neviem, čo tam robila. Ja som ju predsa dávala do tej druhej skrine.“ Rozčuľovala som sa a on sa na mne začal smiať.
„Ty máš teda hroznú pameť...“ smial sa „predvčerom si ešte aj hovorila, že si ju dáš niekde inde.“
Zamračila som sa. To ho ešte viac rozosmialo. Nikdy som ho takého veselého nevidela. Chcela som niečo skúsiť. Len zo zvedavosti a povedala som: „Včera si sľúbil, že sa pôjdeme pozrieť na Michaela. Stále to platí?“ Po tomto mu jeho úsmev zamrzol. Ako som čakala. Nechápem, čo mu vadí.
„Lariana, sľúbil som ti to a aj to dodržím. Ale len sa pozrieš, či je v poriadku a hneď ideme späť. Je to jasné?“ Povedal prísne a naše úlohy sme si vymenili. Teraz sa pre zmenu on mračil a ja som sa na ňom smiala.
„No, ale už naozaj musím ísť. Nechcem meškať. Tak ahoj, Rob.“ A vyšla som von z domu, na slnečné svetlo....
-ROBERTO- Classe
Lariana bola už dobré dve hodiny v práci. Dúfal som, že sa jej tam bude páčiť. Už najmenej týždeň vyšilovala, až to bolo smiešne. Tešila sa na to, ako malé dieťa. Ale prečo teraz musela spomínať toho jej Michaela? Vždy keď o ňom hovorí, posadne ma vlna zúrivosti a...žiarlivosti. Nedá sa to vydržať. A teraz ho chce kontrolovať.
Pche. Musel som zahnať tieto myšlienky. Radšej pôjdem spať, vonku svieti slnko...
Prebudil som sa na vŕzganie dverí. Lariana už prišla. „Rob? Si tu?“ Volala z obývačky. Vyšiel som rýchlo hore za ňou, aby som ju privítal. „Tak ako bolo v práci?“ Opýtal som sa a snažil som sa pri tom usmievať. Keby tak na to zabudla. Nechcem ísť za žiadnym ľudským chlapom, ktorý ju možno stále ľúbi. A zase ma posadla tá hlúpa žiarlivosť. „Si v poriadku?“ Spýtala sa ustarostene, len čo sa mi pozrela do tváre. „Nič mi nie je. Prečo sa pýtaš?“ Klamal som. No čo, hádam by som jej to teraz nepovedal.
„Divne sa tváriš. No..a..v práci bolo skvele. Ešte by som tam aj chvíľu zostala, ale už chcem ísť pozrieť Michaela.“ Povedala a hoci sa to možno snažila skrývať, v jej hlase bolo počuť akúsi radosť. „Dobre“ odsekol som, možno až príliš škaredo. Dúfam, že si to nevšímala.
Po zotmení sme sa pobrali za tým Larianiným záhradníkom. Dlho sme kráčali po chodníku, potom chvíľu lesnou cestičkou a znovu zabočili a šli po chodníku. Poznal som túto cestu, raz som sa na Michaela bol len tak zo zvedavosti pozrieť. A nevyzeral veľmi nadšene. Asi mu tiež chýbala. Zrazu sme sa ocitli pri jeho dome a to, čo sme v tej chvíli videli nás oboch veľmi prekvapilo. Ale nie veľmi príjemne. Dom bol v plameňoch.
„Preboha! Michael! Michael...“ Kričala, až jej napokon hlas zlyhal a padla na kolená. Vtedy som sa rozhodol. Bežal som k jazierku za domom, namočil si plášť (nevedel som, či by mi oheň nemohol ublížiť), dal si ho na seba a utekal som do horiaceho domu. Kusy horiacich drevených obkladačiek padali zo stropu. Jeden mi spadol na rameno. Na moje prekvapenie to dosť bolelo a to vonkoncom nebolo príjemné, ale musel som sa ponáhľať, keď som ho chcel zachrániť. Prezrel som pár izieb, nedalo sa identifikovať akých, všetko bolo v plameňoch, až som ho napokon v jednej našiel. Nerozmýšľal som, hneď som ho zobral zo zeme a na rukách ho odniesol pred dom. Po pár sekundách sa prebral z bezvedomia. Lariana pribehla k nemu, sadla si na trávu a jeho hlavu si dala na kolená. „Michael, si v poriadku? Bolí ťa niečo? Tak už niečo povedz.“ Michael zmeravel.
„Paola...Moja sestrička...Je v dome...“ Vravel ustráchane. Lariana vypúlila oči, neviem, čo ju tak prekvapilo, ale nebol čas, aby som to teraz zisťoval. Vedel som, čo musím urobiť. Vrátil som sa do horiaceho domu po Michaelovu sestru. Tak isto, ako jej brat, aj ju som našiel v bezvedomí. Zrejme sa obaja nadýchali toho dymu. V náručí som ju odniesol pred dom. Až teraz som mohol zreteľne vidieť jej tvár. Žena sa prebrala a uprela na mňa veľké hnedé oči.
Vtedy akoby zastal čas. A ja som sa díval na najúžasnejšiu bytosť, akú kedy moje oči uzreli...
g
Teším na ďalší diel 
Ale inak super diel 
