Útek z temnoty - KONIEC

[Jaina]

Už sa na tom pracuje....Prepáčte, že s tým tak meškám...Takže, možno sa mi podarí pridať cez víkend

[Jaina]

Kapitola trinásta, časť druhá

Čakala som všetko možné, len nie to, čo prišlo. Necítila som hnev, nenávisť, len túžbu a slobodu. Začala som sa nahlas smiať. Všetci v komnate stíchli a neodvažovali sa prehovoriť ani jediné slovko. Len dve tváre sa odlišovali od ostatných. Antorrion sa usmieval. Nanajvýš spokojne a hrdo usmieval. Jillianin výraz tváre ma trochu prekvapil. Bol tam strach a prekvapenie. Nevedela som identifikovať, ktorá emócia prevládala, ale bolo mi to v podstate jedno. Čo mi je po nej...
Iba som sa na nej ešte viac zabávala, nevedela som prestať. Až ma prerušil Antorrionov príkaz.
„Jillian, odveď moju snúbenicu do jej spálne.“ Na chvíľu stála ako prikovaná, keď sa spamätala, podišla ku mne, chytila ma za rameno a viedla von z miestnosti.

JILLIAN

Nemohla som uveriť tomu, čo som videla. Vzala som ju za rameno, pritom som sa musela veľmi ovládať, aby som jej ho neodtrhla a viedla som ju preč. Prešli sme kamennými chodbami až do jej novej izby. Otvorila som dvere, vtiahla ju dnu a od zlosti som ju šklbla za vlasy a šmarila na zem k posteli. „Čo to má znamenať?!“ zrúkla som. Nič si z toho nerobila, len sa začala pohrávať s prameňmi vlasov a chichotala sa. Mala som plán, zatiaľ vychádzalo všetko perfektne a zrazu toto. Kto by čakal, že sa bude správať takto...
„Uvedomuješ si vôbec, čo sa stalo?! Haló! S tebou sa rozprávam, Lariana Ravenská!!!“ Od zlosti som odkopla nočný stolík, ktorý bol nablízku. Vydala som zo seba rozzúrené vrčanie a udrela do steny. Lariana vôbec nereagovala. Ako keby som tam ani nebola. Nechápala som čo sa tu deje, ale vedela som, že keby som tu ostala a ďalej z nej mámila odpovede, buď by som sa zbláznila, alebo to tu od zlosti všetko poničila, možno by som jej dokonca ublížila. Áno, bola by som toho schopná. Kým som mala slabú chvíľku, otočila som sa a odkráčala z miestnosti...
„Tak čo, Jillian? Akoby si nebola vo svojej koži. Stalo sa niečo?“ Uškŕňal sa Antorrion.
„Nič.“ Odfrkla som. „Vôbec nič.“
„Ako sa má moja snúbenica?“
„Zdá sa, že sa veľmi dobre zabáva.“ Hystericky som sa zasmiala. Nadvihol obočie. Nemienila som mu nič ďalšie hovoriť. Radšej som išla na lov, bola krásna jasná noc...

O pár týždňov...

Od Larianinej premeny ubehlo mnoho dní. Za ten čas som ju takmer neustále sledovala. Nič nenasvedčovalo tomu, že by sa spamätala. Naopak, bolo to stále horšie. V jednom kuse mala chuť na krv. Vždy keď bola možnosť, bola na Antorrionovi prilepená, akoby sa nič nestalo. Pár krát som ju dokonca prichytila, ako stojí pred zrkadlom v svadobných šatách a neskutočne spokojne sa usmieva. Teraz som si bola istá, že jej načisto preskočilo.
Do svadby už ostávalo len málo času. A ja som zatiaľ nič nevymyslela. A tak som sa rozhodla, že tomu zatiaľ nechám voľný priebeh. Možno sa tu objaví aj ten jej vtedajší upírsky ochranca a všetko sa vyvinie úplne inak.

[Gigushka]

Šialené veľmi dobrá časť ps:konečne trošičku dlhšie

[fanynka83]

no...musim povedat ze sa mi tato cast velmi paci...je s casti sialena,s casti zaujimava,s casti tajomna...takato kombinacia sa mi paci...takze u mna mas dalsie plus jaina ...len tak dalej...

[Tera]

Takže ako jeden z mála príbehov ma velmi zaujal,je strašne napínavy a dej nemá chybu.Som strašne zvedava čo bude dalej.Naozaj dobre píšeš a nepotrebujem ani obrazky k tomu,len tak dalej

[Jaina]

Kapitola štrnásta, časť prvá

Roberto
Už celé týždne na cestách. Ako to mohlo asi tak skončiť... Že som na to nemyslel skôr... Ja som teda pekný idiot. A že upír nemôže podľahnúť alkoholu? Hlúposť! Na čo som myslel, keď som ju so sebou bral? To je neskutočné. Ale kto mohol vedieť, že je tá ženská taká prefíkaná? Opiť upíra a potom... Teda, našťastie sa nič nestalo. Avšak zapríčinila, že sa od nej nemôžem vzdialiť ani na minútu. To by som sa radšej nechal nakŕmiť cesnakom...
„Ach, tu si.“ Vydýchla si, zohla sa ku mne a pobozkala ma na krk. Bol to taký neopísateľný pocit. Paola ma mala úplne v hrsti. Nechápem, ako som jej doteraz odolal. A aj tak som cítil, že v tomto vzťahu to nie je v poriadku. Cítil som sa previnilo. Je to mladá krásna žena a ja, plesnivý vampír ju mám obmedzovať? Neviem, proste sa mi zdá, že si ju nezaslúžim.
„Mohla si si ešte pospať.“ Poznamenal som.
„Mohla. Čo keby si šiel so mnou?“ Uškrnula sa.
„To sme už preberali. Nechcem, aby si pozdejšie niečo ľutovala, Paola. Na toto je ešte príliš skoro.“ Zatvárila sa urazene.
„Fajn.“ Odvrkla, otočila sa ku mne chrbtom a prekrížila si ruky na prsiach. Prevrátil som oči.
„Toto by malo zabrať...“ Vzal som jej tvár do dlaní a skôr než stihla hocičo namietať, pobozkal som ju na pery...

Jillian
Zmena. Larianu omrzel ten priblblý smiech. Celý deň trčí zavretá vo svojej izbe a je tam tichúčko ako myška. Čo spôsobilo ten pokoj? Žeby zajtrajšia svadba? Buď je až anielsky spokojná, alebo tuhá. Som odporná, viem. Ale celé týždne ju počúvať, to už by podľa mňa malo každému liezť na nervy. Aj tak by som ju pre istotu mala ísť skontrolovať. Nemôžem predsa dovoliť, aby sa zajtrajšia svadba nekonala. Ešte to nie je úplne stratené...
Zdvihla som sa z aj tak dosť nepohodlného kresla a zamierila na druhé poschodie k jej komnate. Až tu skončím, pôjdem za Amy. Za to, ako som Larianu chytila mi Antorrion povolil občasné návštevy. Nech nečaká vďaku, aj tak ho zabijem.
A tak som vyšla hore, otvorila jej dvere. Naskytol sa mi pohľad, ktorý ma absolútne ohromil a len som mĺkvo hľadela na Larianu v svadobných šatách. Krčila sa na zemi s britvou v ruke. Bodala si všade, kam sa dalo. Zúfalo sa snažila prerezať si žily na zápästí, na krku. Skúšala všetko, no jej tvrdá koža odolala ostriu, dokonca nezanechalo ani najmenšiu stopu na bielej pokožke. Lariana plakala a skúšala to znovu a znovu. Prišlo mi jej ľúto. Podišla som k nej...

.,...............
EDIT: Trochu som pozabudla niečo napísať tak tu je oprava... Lebo to vyzeralo, ako keby to bolo všetko z pohľadu jednej osoby

[sewanewa]

uz som tu nebola davno, a potesilo ma ze si sem dala nove dieliky..

[Gigushka]

Chúďatko Lariana

[Jaina]

sewaneva: som rada, že som ťa potešila

Gigushka: Prepáč, že ju tak trápim Ale tak niečo sa tam musí diať

[Manitoss]

Nikdy som si tento príbeh nevšimol, prečítal som to uplne od začiatku a je to super .... 1 s hviezdičkou

[fanynka83]

normalne som sa zabudla vyjadrit k poslednemu dieliku...pacil sa mi samozrejme a lariany mi je luto...vidim,ze ot bude este zaujimave...len tak dalej jaina...rychlo dalsi dielik..

[Charlotte]

Tak po 14.kapitole sa vyjadrím aj ja..(nemala som to naplánované)
Tak príbeh som čítala diel za dielom a poviem, že ma veľmi zaujal..
Aj ked čo mi tam vadilo bolo, že v niektorých dieloch neviem, ktorých to bolo som nevedela kto je kto, a kto čo rozpráva..ale to bolo v jednom ale dvoch dieloch..
Ďalej to bolo už pekné, ľahko čitateľné..ale predsa pri niektorých scénach mi chýbali fotky (možno len mne..ide o to kto si to vie ako predstaviť) Ale v posledných dieloch sa mi to veľmi dobre čítalo ani fotky nebolo treba..takže v skutočnosti je to veľmi dobrý príbeh, ktorý budem aj dalej čítať

Ale nebudem písať žiadnú veľkú kritiku lebo fakt nie je treba

[Jaina]

Jo, poteším aspoň niekoho, ak sľúbim, že do stredy už tá ďalšia časť bude už na sto percent? možno sa podarí už dnes, ale to by ma musela veeeľmi nakopnúť tá múza... Viem, dlho to tu stojí... Ja sa už pokúsim polepšiť

[Jaina]

Kapitola štrnásta, časť druhá

Jillian

Snažila som sa skúmať jej nálady. Zrazu boli také premenlivé a nepredvídateľné. V Jednej chvíli to bola hysterická afektovaná beštia, potom mala zase depresie. Bolo by dobré zastihnúť ju vo veselej nálade, ak má zajtrajšok prebiehať podľa Antorrionovych predstáv. Nie že by som mu priala šťastné manželstvo, ale tiež by som bola rada, keby mi začali vychádzať moje vlastné plány. Musím zvážiť všetko, čo by sa mohlo pritrafiť. Nezabudla som ani na toho mladého, ktorý ju ochraňoval. Mám také tušenie, že by zajtrajšok mohol skomplikovať.
Vyslala som najlepších z mojich ľudí, aby hliadkovali pri každom jednom vchode do zámku. Zabezpečila som takisto podzemie. Hneď teraz. Všetko musí prebiehať tak ako má, ak mi nevyjde táto časť plánu, môžem sa rozlúčiť aj so všetkými ostatnými, tým pádom sa nášmu milému vládcovi predĺži čakanie na priamy spoj smerujúci do horúceho pekla. A to by nikomu neprospelo.
Sledovala som ručičky na nástenných hodinách. Už o dve hodiny sa to začne. Započula som zvuky z horných poschodí. V tomto čase slúžky nepochybne pripravovali mladú nevestu na obrad. Ešte raz som zišla úzkou chodbičkou dolu do podzemia. Bolo tu vždy tak chladno, že aj mňa striaslo. V podzemných chodbách sa ozýval akýsi slabý rachot, tuším aj krik. Rozbehla som sa západnou chodbou. Rachot sa stupňoval, všetko bolo počuť jasnejšie. Odbočila som smerom k žalárom. Tretie dvere zľava. Odomkla som mrežu, potom samotné ťažké železné dvere. Uvedomila som si, kde sa nachádzam. Ameliina cela. Naskytol sa mi zaujímavý pohľad. V cele boli traja muži z mojich stráží – jeden ležal bezvládne na zemi, druhý zvieral hrdlo plavovlasému upírovi a pritláčal ho k stene, tretí držal ľudskú ženu, ktorá sa neuveriteľne a zúrivo metala, bránila, pokúšala sa mu vytrhnúť, ale nemalo to zmysel.
„Prečo si išla za mnou?! Vravel som ti, aby si ostala v stane!“ vrčal pridusene nezvaný hosť. Obrátil sa ku mne. „Pustite ju! Ona s tým nič nemá!“ kričal. Amy sa krčila v rohu.
„Amelia, poď za mňa.“ Zdvihla hlavu, zvláštnym spôsobom sa na mňa zadívala, ale poslúchla.
„Pusť ma, ty slizký had!“ revala ženská.
„Neviem, akú úlohu tu zohráva táto tu, ale hoďte ju do vedľajšej cely.“ Rozkázala som. „S tebou, nás milý záchranca sa ešte porozprávam.“ Obrátila som sa k strážnikovi. „Hoďte ho do cely k žene! Tohto tu odpracte“ kývla som smerom k porazenému strážnikovi.
„Áno, pani Jillian.“ Prikývli obaja naraz.
„A ešte niečo. Ak komukoľvek prezradíte čo i len slovo o tom, čo sa tu stalo, ja osobne vás roztrhám na kusy.“ Prikývli.
Chcela som tu ešte chvíľu ostať s Amy, no musela som byť tam hore. Na svadbe. Vysvetlila som jej to. Nepovedala nič. Nikdy toho veľmi veľa nenahovorila.
Vyšla som hore do svojej izby a začala som sa pripravovať na svadobný obrad. Neposlušné čierne vlasy som len prečesala a nechala tak. Obliekla som si čierne šaty z tenkého saténu a čakala, kým to všetko začne. Všetci pozvaní sa začali zhromažďovať vo veľkej sále na prvom poschodí. Čoskoro priviedli aj nevestu. Uškŕňala sa. Takže všetko klape. Nevenovala som obradu temer žiadnu pozornosť, dávala som pozor, či sa niečo nedeje. Zapojila som svoj veľmi dobre vyvinutý sluch. Započula som niečo nečakané. Ktosi utekal po schodoch na prízemí. Nenápadne som sa vytratila z miestnosti mysliac na to, čo sa zase deje v tomto zámku. Žeby ten nepodarený záchranca ušiel z cely? Počkala som si za rohom. Moje podozrenie sa opäť potvrdilo. V momente, kedy sa ku mne priblížil, dvoma rýchlymi chmatmi som ho zložila k zemi. Práve v tej chvíli povedala nevesta svoje „Áno“.

..........................................................................................

uvítam akúkoľvek kritiku

[Gigushka]

V poslednej dobe sa mi tie časti zdajú na ich dĺžku, také unáhlené. Veľa krát už ani neviem, kto robí čo, ako sa niekam dostal... Prepáč, ale naozaj sa v tom už pomaly nevyznám