Chatrč neďaleko Aquery...
Napísal: Ned 15 Feb 2009, 21:03
Áno, Sugar sa zasa dala sama sebou prehovoriť na príbeh, ale až po tom, čo sa poctivo uistila, či má dej domyslený dostatočne dopredu, či jej bude rozvrh vyhovovať a až keď zistila, že má veľkú chuť do písania, takže nehrozí, že by ju príbeh omrzel. A navyše je na svoje pomery celkom spokojná s dejom. No fajn, veď si to raz prečítate...
ÚVOD
Predmestie Shaiwy bolo pokryté hustou tmavou prikrývkou, pozostávajúcou z niekoľkých jagavých hviezdičiek, plného mesiaca a množstva čierňavy. Všade panovalo mŕtvolné ticho, neporušené nijakým zbesilým krikom... Na oblohe sa sem tam mihli malé vtáčatá, svietiace vo svite mesiaca. Celá noc pôsobila nanajvýš magickým dojmom. Nebola ani zďaleka obyčajná... Posledná januárová noc, zvyčajne hlučná rovnako ako dni, sa niesla v duchu pokoja. Turistovi by sa možno dokonca zazdalo, že celé mesto bolo rýchlosťou svetla vysťahované, alebo na jeho obyvateľov padol krutý údel smrti. Ani jedna z týchto dedukcií by však nebola správna. Ale ten turista by na to nebol prišiel, nebyť nadchádzajúceho signálu, ktorý by jeho domnienky vyvrátil.
Najskôr mestom preletela vlna štekotu hnevlivých psov, ceriacich ostré tesáky a vrčiacich na poplach. Následne sa po jednej z ciest obrovitánskou rýchlosťou prehnalo krvavočervené auto, novučičký model, nepochybne značky Mercedes. A v ňom sedelo útle mladé dievča, dosahujúce sotva šestnásť rokov.
Hlasný piskot kolies zanikol v tónoch rockovej pesničky od známej skupiny Diamond. Jej slová sa vo vzduchu znášali ako ozvena. Dievčina krútila jednou rukou, očividne napodobujúc točenie lasom, otvárala ústa spoločne s hlavným lídrom skupiny, Dinarrom, najskôr bez muknutia, neskôr pošepky, nakoniec celkom kričiac.
„I´m starting a new life! New life! Oooh, my new life!“ to boli slová, ktoré celkom isto prebudili zo sladkého spánku polovicu Shaiwy.
„It will be great life! Great life! Oooh, my great life!“ pokračovalo dievča, dosti falošným hlasom, no očividne jej to neprekážalo.
Niekoľko pohoršených ľudí z okna vyzeralo na narušiteľa nočného pokoja, no napokon všetci iba podráždene pokrútili hlavami, vrátili sa do postelí a pre istotu si uši zapchali vatou, ak by sa to dievča rozhodla vracať rovnakou cestou. Väčšina to označila za typický prípad opitého tínedžera, ktorý sa snažil dokázať čosi sebe aj ostatným. No ja musím priznať, že v tomto prípade to tak nebolo.
Mariell bola úplne triezva, vnímavá, no mladá a odhodlaná. Sem-tam sa z jej úst ozval hysterický záchvat smiechu, spôsobený pohľadom na zmätené tváre obyvateľstva.
No ju ich výrazy netrápili. Nezáležalo jej na tom, čo si myslia tí starí, konzervatívni ľudia bez štipky vtipu.
Cítila sa skvelo. Mala to, po čom vždy túžila. Adrenalín v žilách, nohu na pedále, vo vrecku niekoľko tisíc dolárov a k tomu všetkému kratučkú mini sukničku! Už chýbali len krídla, aby sa cítila kompletne slobodná. Začínal pre ňu nový život, lepší život. Aspoň si to myslela...
–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
Niekoľko tisíc kilometrov južne od Shaiwy, v maličkej dedinke menom Damia, práve štartovalo ďalšie motorové vozidlo, tentoraz však úplne odlišné. Starý, špinavý Ford na pokraji zrútenia, dobrí tak akurát do šrotu, práve vychádzal zo zablatenej dedinskej cesty na pravú medzimestskú a vydával pritom neznesiteľné, hrkotavé zvuky.
Okná, okrem predného, mal natoľko zahmlené a zamazané, že nebolo vidno ani vodiča. Bolo však jasné, že na rozdiel od Mariell, tentoraz to bol až prehnane opatrný človiečik. Jazdil maximálnou rýchlosťou 20 km/h a zatáčky zaberal pomaly ako slimák. Počas cesty sa mu niekoľko ráz ušlo nemilosrdného trúbenia od iných áut, či dokonca posmeškov a kriku. Zdalo sa však, že šofér si tento výsmech nevšíma. Vo vnútri sediaca Hazelle mala celkom iné starosti...
--------------------------------------------------------------------
Obloha sa začala meniť na sivomodrú, s odtieňmi ružovej. Staručký Ford odpočíval odparkovaný kdesi pri ceste, kde ho míňali ľudia ženúci sa do práce. Vodička zdá sa, zaspala, hlavou opretá o volant, ktorý donedávna krvilačne stískala.
Utekaj Haz! Utekaj! Zachráň sa aspoň ty!
Po okolí sa rozľahol zdesený výkrik. Hazelle precitla zo spánku, s výrazom nevídaného zdesenia. Bola spotená, dlhé hnedé vlasy sa jej lepili na tvár.
Utekaj, vezmi si Ford! Nie je čas na váhanie!
Nedokázala myslieť na nič iné. Spamätávala sa z ťažkej traumy. Pred 15-timi hodinami by ste boli povedali, že je to najšťastnejšie dievča na svete, s milujúcou matkou, milou malou sestričkou a najkrajším chlapcom na svete. Teraz z nej nebolo nič iné, iba zúfalá troska. Pred očami mala stále obraz mamy a Maddy. Hlavou jej znelo mamino volanie.
Nieee! Hazelle, bež!
Z očí sa pomaly vynorili slané kvapôčky, rýchlo zaschýnajúce na zúfalej tvári. Ktovie ako ďaleko sa dostala? Je tu už v bezpečí? Čo sa stalo rodine?
Netrvalo dlho a zopár sĺz sa zmenilo na potoky. Dokonca sa pomocou nich podarilo zmyť špinu zo sedadiel a kormidla, o ktoré sa Haz oprela. Niekoľko minút, či možno i hodinu, strávila v tejto polohe, vzlykajúc a stonajúc, kým neprišla na rozumný záver, pokračovať v svojej ceste. Musí sa dostať čo najďalej, nebudiť podozrenie a potom zo svojho úkrytu zistiť čo sa stalo doma. Nič iné jej nezostávalo. Motor sťažka naskočil, kolesá sa roztočili a Ford o chvíľu zmizol z dohľadu.
- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -
„Do kelu aj s tým“ zrevala Mariell, uväznená v dopravnej zápche, ktorej práve prestal fungovať motor. Obzrela sa naokolo, aby zistila, aké sú jej možnosti. Mala ich zopár. Po prvé, mohla tu takto stáť do aleluja a čakať, kým si ju niekto nevšimne. Po druhé, mohla by vystúpiť a odtlačiť svoje auto na okraj cesty. Po tretie, mohla by začať hlasito vykrikovať S.O.S, vystúpiť a zamávať zamatovou šatkou a opätovne len čakať, kým si ju niekto nevšimne. Rozumne však zvolila druhú možnosť, hoci nie s radosťou, predsa len bola vychovávaná iným spôsobom, ktorý nezahŕňal fyzickú námahu.
Bolo to dosť náročné, keďže všade naokolo boli autá, našťastie vodič jedného tesne pri Mariellinom, cúvol späť a uvoľnil jej tak cestu. Najskôr sa jej zdalo, že autom nedokáže pohnúť ani za svet, neskôr to však dokázala. Onedlho už stála na trávniku, neďaleko cesty a babrala sa so špinavým motorom, ktorý odmietal poslušnosť.
„Naskoč ty kretén“ šepkala si nahnevane jeho majiteľka, s rukami čiernymi sťa uhlie.
Nič. Žiadna odozva. Motor naďalej ležal na svojom mieste pod kapotou, ticho, nehybne.
Mariell až hrčala. Pokúsila sa prepojiť zopár spojov, naliala do auta zásobu benzínu a dokonca skontrolovala, či je v ňom dostatok vody. Keď toto všetko vykonala, celá zafúľaná skúsila auto naštartovať, no jeho mozog- motor, iba slabo zafučal a opäť „zdochol“.
„Vŕŕŕŕ!“ zavrčala Mariell, zaklapla kapotu, zamkla auto na kľúčik a vydala sa hľadať pomoc.
------------------------------------------------
Tak na úvod niečo trochu kratšie
ÚVOD
Predmestie Shaiwy bolo pokryté hustou tmavou prikrývkou, pozostávajúcou z niekoľkých jagavých hviezdičiek, plného mesiaca a množstva čierňavy. Všade panovalo mŕtvolné ticho, neporušené nijakým zbesilým krikom... Na oblohe sa sem tam mihli malé vtáčatá, svietiace vo svite mesiaca. Celá noc pôsobila nanajvýš magickým dojmom. Nebola ani zďaleka obyčajná... Posledná januárová noc, zvyčajne hlučná rovnako ako dni, sa niesla v duchu pokoja. Turistovi by sa možno dokonca zazdalo, že celé mesto bolo rýchlosťou svetla vysťahované, alebo na jeho obyvateľov padol krutý údel smrti. Ani jedna z týchto dedukcií by však nebola správna. Ale ten turista by na to nebol prišiel, nebyť nadchádzajúceho signálu, ktorý by jeho domnienky vyvrátil.
Najskôr mestom preletela vlna štekotu hnevlivých psov, ceriacich ostré tesáky a vrčiacich na poplach. Následne sa po jednej z ciest obrovitánskou rýchlosťou prehnalo krvavočervené auto, novučičký model, nepochybne značky Mercedes. A v ňom sedelo útle mladé dievča, dosahujúce sotva šestnásť rokov.
Hlasný piskot kolies zanikol v tónoch rockovej pesničky od známej skupiny Diamond. Jej slová sa vo vzduchu znášali ako ozvena. Dievčina krútila jednou rukou, očividne napodobujúc točenie lasom, otvárala ústa spoločne s hlavným lídrom skupiny, Dinarrom, najskôr bez muknutia, neskôr pošepky, nakoniec celkom kričiac.
„I´m starting a new life! New life! Oooh, my new life!“ to boli slová, ktoré celkom isto prebudili zo sladkého spánku polovicu Shaiwy.
„It will be great life! Great life! Oooh, my great life!“ pokračovalo dievča, dosti falošným hlasom, no očividne jej to neprekážalo.
Niekoľko pohoršených ľudí z okna vyzeralo na narušiteľa nočného pokoja, no napokon všetci iba podráždene pokrútili hlavami, vrátili sa do postelí a pre istotu si uši zapchali vatou, ak by sa to dievča rozhodla vracať rovnakou cestou. Väčšina to označila za typický prípad opitého tínedžera, ktorý sa snažil dokázať čosi sebe aj ostatným. No ja musím priznať, že v tomto prípade to tak nebolo.
Mariell bola úplne triezva, vnímavá, no mladá a odhodlaná. Sem-tam sa z jej úst ozval hysterický záchvat smiechu, spôsobený pohľadom na zmätené tváre obyvateľstva.
No ju ich výrazy netrápili. Nezáležalo jej na tom, čo si myslia tí starí, konzervatívni ľudia bez štipky vtipu.
Cítila sa skvelo. Mala to, po čom vždy túžila. Adrenalín v žilách, nohu na pedále, vo vrecku niekoľko tisíc dolárov a k tomu všetkému kratučkú mini sukničku! Už chýbali len krídla, aby sa cítila kompletne slobodná. Začínal pre ňu nový život, lepší život. Aspoň si to myslela...
–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
Niekoľko tisíc kilometrov južne od Shaiwy, v maličkej dedinke menom Damia, práve štartovalo ďalšie motorové vozidlo, tentoraz však úplne odlišné. Starý, špinavý Ford na pokraji zrútenia, dobrí tak akurát do šrotu, práve vychádzal zo zablatenej dedinskej cesty na pravú medzimestskú a vydával pritom neznesiteľné, hrkotavé zvuky.
Okná, okrem predného, mal natoľko zahmlené a zamazané, že nebolo vidno ani vodiča. Bolo však jasné, že na rozdiel od Mariell, tentoraz to bol až prehnane opatrný človiečik. Jazdil maximálnou rýchlosťou 20 km/h a zatáčky zaberal pomaly ako slimák. Počas cesty sa mu niekoľko ráz ušlo nemilosrdného trúbenia od iných áut, či dokonca posmeškov a kriku. Zdalo sa však, že šofér si tento výsmech nevšíma. Vo vnútri sediaca Hazelle mala celkom iné starosti...
--------------------------------------------------------------------
Obloha sa začala meniť na sivomodrú, s odtieňmi ružovej. Staručký Ford odpočíval odparkovaný kdesi pri ceste, kde ho míňali ľudia ženúci sa do práce. Vodička zdá sa, zaspala, hlavou opretá o volant, ktorý donedávna krvilačne stískala.
Utekaj Haz! Utekaj! Zachráň sa aspoň ty!
Po okolí sa rozľahol zdesený výkrik. Hazelle precitla zo spánku, s výrazom nevídaného zdesenia. Bola spotená, dlhé hnedé vlasy sa jej lepili na tvár.
Utekaj, vezmi si Ford! Nie je čas na váhanie!
Nedokázala myslieť na nič iné. Spamätávala sa z ťažkej traumy. Pred 15-timi hodinami by ste boli povedali, že je to najšťastnejšie dievča na svete, s milujúcou matkou, milou malou sestričkou a najkrajším chlapcom na svete. Teraz z nej nebolo nič iné, iba zúfalá troska. Pred očami mala stále obraz mamy a Maddy. Hlavou jej znelo mamino volanie.
Nieee! Hazelle, bež!
Z očí sa pomaly vynorili slané kvapôčky, rýchlo zaschýnajúce na zúfalej tvári. Ktovie ako ďaleko sa dostala? Je tu už v bezpečí? Čo sa stalo rodine?
Netrvalo dlho a zopár sĺz sa zmenilo na potoky. Dokonca sa pomocou nich podarilo zmyť špinu zo sedadiel a kormidla, o ktoré sa Haz oprela. Niekoľko minút, či možno i hodinu, strávila v tejto polohe, vzlykajúc a stonajúc, kým neprišla na rozumný záver, pokračovať v svojej ceste. Musí sa dostať čo najďalej, nebudiť podozrenie a potom zo svojho úkrytu zistiť čo sa stalo doma. Nič iné jej nezostávalo. Motor sťažka naskočil, kolesá sa roztočili a Ford o chvíľu zmizol z dohľadu.
- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -
„Do kelu aj s tým“ zrevala Mariell, uväznená v dopravnej zápche, ktorej práve prestal fungovať motor. Obzrela sa naokolo, aby zistila, aké sú jej možnosti. Mala ich zopár. Po prvé, mohla tu takto stáť do aleluja a čakať, kým si ju niekto nevšimne. Po druhé, mohla by vystúpiť a odtlačiť svoje auto na okraj cesty. Po tretie, mohla by začať hlasito vykrikovať S.O.S, vystúpiť a zamávať zamatovou šatkou a opätovne len čakať, kým si ju niekto nevšimne. Rozumne však zvolila druhú možnosť, hoci nie s radosťou, predsa len bola vychovávaná iným spôsobom, ktorý nezahŕňal fyzickú námahu.
Bolo to dosť náročné, keďže všade naokolo boli autá, našťastie vodič jedného tesne pri Mariellinom, cúvol späť a uvoľnil jej tak cestu. Najskôr sa jej zdalo, že autom nedokáže pohnúť ani za svet, neskôr to však dokázala. Onedlho už stála na trávniku, neďaleko cesty a babrala sa so špinavým motorom, ktorý odmietal poslušnosť.
„Naskoč ty kretén“ šepkala si nahnevane jeho majiteľka, s rukami čiernymi sťa uhlie.
Nič. Žiadna odozva. Motor naďalej ležal na svojom mieste pod kapotou, ticho, nehybne.
Mariell až hrčala. Pokúsila sa prepojiť zopár spojov, naliala do auta zásobu benzínu a dokonca skontrolovala, či je v ňom dostatok vody. Keď toto všetko vykonala, celá zafúľaná skúsila auto naštartovať, no jeho mozog- motor, iba slabo zafučal a opäť „zdochol“.
„Vŕŕŕŕ!“ zavrčala Mariell, zaklapla kapotu, zamkla auto na kľúčik a vydala sa hľadať pomoc.
------------------------------------------------
Tak na úvod niečo trochu kratšie