ja už to nevydržím
musím pridať nový diel
-------------------------------------------------------------------------
1. diel - Urobiť na susedov dojem, je dôležité
Hneď po prisťahovaní, ked odišiel taxík som sa porozhliadol. Vyzeralo to tam celkom pekne.
„Dobrý deň! Vy ste pravdepodobne Matt Kinley, však?" Nepríjemne chrchlavým hlasom sa ozvala domovníčka zpoza môjho chrbta.
„Dobrý den. Áno, ja som Matt Kinley. A vy ste kto?"
„Ja som miestna domovnícka. Takže, poďme rovno k veci. Určite sa sem chcete nasťahovať?" Vypytovala sa.
„Áno."
„Tak dobre, podpíšte tento Podnájmový dokument." Dopovedala a vybrala si papier a pero.
„K-i-n-l-e-y" šepkal som si popod nos, keď som podpisoval dokument.
„Dobre, váš byt je na prvom poschodí vľavo. Ešte dnes vám prídem skontrolovať byt, či nemáte tam niečo pokazené. Prepáčte, teraz musím íst za inými podnájomníkmi." Povedala a stratila som na schodoch.
Ja som si zatiaľ bol pozrieť môj byt. Nebol to žiaden velký apartmán, ani maličký bytík. Taký priemer. Zariadenie tiež nebolo najlepšie, ale veľa vecí tam chýbalo. Ani nie o minútku už prišli veľkí sťahováci s autom a mojim nábytkom.
„Toto dajte do izby v ľavo!" Musel som navigovať sťahovákov.
„Áno, šéfe." Povedal jeden zo sťahovákov ako keby ma chcel čoskoro zabiť.
Ked už odišli tí hnusní sťahováci, rozhodol som sa ísť predstaviť mojim susedom. Hneď oproti mojím dverám boli dalšie. Domovníčka hovorila, že v každom byte býva niekto, avšak na týchto dverách chýbala menovka. Trochu sa mi to zdalo zvláštne. Ale neváhal som a zaklopal na dvere.
Hneď ako sa otvorili dvere uvidel som vysokú ryšavku. Nebola mi veľmi sympatická.
„Dobrý deň. Môžem vám pomôcť?" No hurá! Ďalší človek, co ma chce zabiť!
„Dobrý. Ja som Matt Kinley váš nový sused. Bývam naproti." Predstavoval som sa.
„Ja som Ela Spitzig." Podala mi ruku.
„Tak, budeme si tykať?" Snažil som sa naviazať priateľský vzťah.
„Dobre, môžme." Usmiala sa ako blázon.
Ja som sa zatiaľ porozhliadol po byte.
Z toho, čo som videl sa dalo usúdiť, že práve som na návšteve u heavy metalistky, ktorá mi nedá vecer spať pre jej hlasitú hudbu a že má odporný vkus na nábytok. Sadli sme si na celkom prekvapivo pohodlný gauč a ona zapla televízor.
„To ani nehovor! Fakt si ho prichytila na tvojom vlastnom gauči s tvojou kamoškou?!"
„Áno a k tomu ešte ju pozýval k sebe domov!" Kričala na celý svoj byt.
„No tak ja už pôjdem, musím sa predstaviť ešte na druhom poschodí."
„No tak ahoj." Vstala a vyprevadila ma až k dverám.
Na druhom poschodí som taktiež klopal na dvere, ale teraz tam už menovka bola. Bolo na nej napísané "Kolomázniková".
Teraz otvorila vizuálne staršia, hnedovlasá dáma.
„Dobrý deň." skočil som jej do reči „Ja som Matt Kinley, váš nový sused, bývam na prvom, obroti slečne Spitzigovej."
„Dobrý!" Skríkla pisklavým hlasom, až mi v ušiach zadunelo. „Poďte ďalej, no tak!"
„Mami!" povedal vyšším hlasom nejaký teenager vzadu.
„Ale Jasňo! Musíme nového suseda privítať!" pomračila sa staršia dáma
Ked už som vošiel dnu, ten teenager, Jasňo, odchádzal do inej izby, z ktorej bolo počut televízor, takže to bola pravdepodobne obývačka.
„Ja som Maryša Kolomázniková, ale volajte ma Marka." Opäť piskľavým tónom hlasu skríkla.
„Matt Kinley." Podali sme si ruky.
A môžem sa spýtať, ako sa váš syn volá?" Vyzvedal som.
„Volá sa Jasnomír, ale nikto ho tak nesmie volať, takže iba Jasňo." Chvastala sa svojím synom.
„No tak! Podťe do obývačky! Pozrieme si televízor!" Už ma z jej hlasu začali bolieť uši.
Predstavte si, že Marka teraz začala svojho syna karhať, aký je drzý. To bol skvelý hudobný zážitok. Lepšie než opera.
„Tak ja sa budem musieť íst predstaviť do posledného bytu. Majte sa!" Slušne som pozdravil.
„Ahoj!" povedali Marka a Jasňo jednohlasne.
Prišiel som k posledným dverám a tam bol nápis "Nezvoniť, iba klopat!" No tak toto som ešte nevidel! Nakoniec som zaklopal. Nebola tam menovka.
Nikto neotváral. Myslel som si, že nie sú doma. Už som chcel íst preč, keď sa tie dvere otvorili. Vyšiel z nich starček, ktorý rýchlosťou blesku ušiel preč a zastavil sa na druhom konci chodby.
Bez rozmýšlania o jeho správaní som išiel dole schodami domov, lebo som bol hrozne hladný. Ale čo si nevšimnem!
Pred dverami som mal darček! A pri ňom bol aj lístoček. Začal som ho čítat.
Pokračovanie nabudúce!
-----------------------------------------------------
Prepáčte, že ten darček presvitá