No problem! - nový 8. DIEL

[katty]

jeej cherry, ja tie tvoje pribehy zboznujem
a tento k nim urco patri

[XCHERRYX]

Páááni no ja vám ďakujem hrozne, toto som nečakala

[XCHERRYX]

4. DIEL
Pozvanie od nesprávneho

Skôr ako som stihla hocičo povedať, Matt sa ku mne otočil a zamračil sa.
"Nie je veľmi slušné chodiť druhým do sprchy."
"Nevedela som, že si tu ty. Myslela som, že už všetci spia."
"Hmm a čo tak nabudúce zaklopať?"
"Prepáč! Už sa stalo, nehnevaj sa, hej?!"



Matthew sa len na mňa pozrel, dokonca sa mi zdalo, že si ma obzerá v spodnom prádle a potom sa len potichu otočil a odišiel. Brala som to ako súhlas, že sa nehnevá. Aj keď popravde som sa cítila dosť trápne, toto sa nemalo stať, nič s Mattom sa nemalo stať. Aj keď...sama som mala pochybnosti, či sa mi Matt páči, no musela som priznať, že niečo ma na ňom priťahuje...


„Hmm...“ povzdychla som si a vydala som sa ku sprchám.



Konečne som sa mohla osprchovať. Rozpustila som si vlasy a dala som si na tvár akýsi krém. Bola som hrozne unavená, neviem ani poriadne z čoho. Na to, že som tu prvý deň a že by som si tu mala oddýchnuť, som bola unavená viac akoby som robila nejakú ťažkú prácu. Zívla som a vybrala som sa do postele.

***

V centre mi to ubiehalo rýchlo. Každý deň sme niečo robili. Hrali sme na klavíri, maľovali sme, chodili sme niektorý na pláž, spoznávali sme okolie a mesto. Medzi sebou sme sa spoznávali taktiež, Sophie sa stala moja super priateľka, Peter nakoniec nie je taký outsider. Fahima je pekne rozmaznaná a stále túži po Lorenzovi. S Mattom nekomunikujem, no vidím na ňom, že sa so mnou chce rozprávať.



Práve bolo jedno také poobedie, skoro už podvečer. Mali sme sa rozhodnúť, či ideme do hudobnej alebo maliarskej miestnosti. V hudobnej boli skoro všetci, Fahima sa venovala harfe, Sophie a Peter hrali spolu na klavíri a Matt preberal niečo s Adele. Započula som niečo o písaní textov piesne. Vybrala som sa teda do výtvarnej miestnosti za Lorenzom a Lukom, koniec koncov, v tej hudobnej už nebolo miesto pre mňa.



Lorenzo sa hneď usmial a zakýval mi, keď ma zbadal.
"Ahoj Blanche." Pozdravil sa mi Luke a ďalej sa venoval svojmu obrazu.
"Ahojte." Usmiala som sa na nich.
"Ideš s nami maľovať?" opýtal sa Lorenzo. V duchu som si pomyslela, že sa dobre vtiera, ale bola som radšej ticho.
"Hej, asi áno." Podišla som k nemu automaticky.



"Blanche, už dlhšie sa ťa chcem opýtať, prečo sa mi tak vyhýbaš? Viem, že sme sa nerozišli zrovna v najlepšom, ale čo tak aspoň ostať priatelia?" uškrnul sa na mňa Lorenzo. Prečo vybral túto starú, mne veľmi neobľúbenú tému? Načo otvára minulosť?
"Lorenzo, ja sa ti predsa nevyhýbam." Trochu som zaklamala, no úmyselne sa mu určite nevyhýbam. To už sú len jeho dojmi.



Lorenzo ku mne len podišiel a usmial sa.
"Tým pádom by si so mnou išla von? Na takú, povedzme, priateľskú prechádzku." Zasmiala som sa. Vždy vedel, ako na mňa, ako ma očariť. Vedela som, že už mu nebudem nikdy veriť, že už medzi nami nič nebude, no nedokázala som ho odmietnuť. V tej chvíli mi všetko vyšumelo z hlavy. Aj Matt....



"Pôjdem. Kedy?"
"Hmm dajme tomu, že hneď teraz."
"Počkaj, ja nemôžem teraz, nič som neurobila. Všetci hrajú, kreslia, len ja sa flákam." Priznala som si svoju chybu.
"Neboj sa, vybavím to u Adele. Poď." Ťahal ma za sebou. Vyšli sme na chodbu Ale akosi sme sa ocitli v zlom čase na zlom mieste. Alebo žeby Fahima?



Hneď sa vrhla ku Lorenzovi.
"Oh, Lorí, kam ideš? Chystáš sa niekam? Idem s tebou!" skoro som sa začala smiať. Začala tam mňaukať, rozmaznaná fiflena, hneď sa mu začala vtierať.
"Prepáč Fahima, mám niečo na práci, tuto s Blanche ideme na prechádzku. Príď za mnou neskôr." Trochu ma to zarazilo, no Fahima už len zdula ústa a zišla dole schodmi.



Usmiala som sa na Lorenza a pokrčila som plecami. Musím uznať, že všetci chalani, čo sú tu s nami zavretí v centre majú krásne úsmevy. Z Lorenzovho padám do kolien, to je známe. Z Mattovho...odpadávam? Neviem....Lorenzo sa vydal k hudobnej miestnosti a ja za ním.
"Držím palce." Povedala som mu a rozmýšľala som, či nás Adele pustí.



Lorenzo vyrušil slečnu, práve niečo preberala s Mattom.
"Prepáčte Adele. Ja mal by som takú prosbičku."
"No sem s ňou Lorenzo." Usmiala sa na neho Adele. Stále sa na nás len usmieva, dokonca aj keď sa hnevá.
"Ja...viete chcel som ísť s Blanche, prejsť sa. Len sem kúsok, nepôjdeme ďaleko."
"A za dnešný deň ste niečo urobili? Obaja?" nadvihla obočie.
"Maľovali sme." Zaklamal Lorenzo.



"Dobre, choďte teda, ale dávajte si pozor. Už sa stmieva a aj tu po Violet City chodí po večeroch rôzna háveď." Narážala tým na rôzne gangy a skupinky, možno práve v jednej z takých "pôsobil" aj jej syn, ktorý sa zabil. Matt sa v tom otočil a prešiel okolo mňa rýchlosťou blesku, ani sa na mňa nepozrel. Čo sa to deje?



Za chvíľu sme už stáli s Lorenzom Pri bare U Marilyn...Bola to taká zvláštna budova, na môj vkus príliš "cukríková", celá ružová, snáď jediné pozitívum bolo auto. Auto zarazené v bočnej stene budovy. Raz si to pôjdem poriadne prezrieť. Lorenzo mi naznačil nech ideme dnu.



Usadili sme sa pri jednom stole blízko okna. Vo vnútri to nebolo až také zlé, spôsobovalo mi to miesto však akýsi chaos. Nebol tu skoro nikto, okrem dievčaťa, ktoré bola asi niečo ako barmanka a ešte dvaja chlapíci, ktorý prišli asi za ňou.



Sedeli sme už hodnú chvíľu, no dievčina sa akosi nečinila prísť za nami. Prekvapilo ma, aké je medzi mnou a Lorenzom ticho, s Mattom som sa bavila omnoho viac. A už znova boli moje myšlienky pri ňom. Prečo? Znova som však bola prerušená v snení...
"Hej! Odhodláte sa konečne prísť k nám sama alebo musím vstať?!" zakričal Lorenzo cez celú miestnosť na dievča, ktoré sedelo za pultom.



"Prepáčte." Povedala to na môj vkus trochu drzo, žula žuvačku ako nejaký prežúvavec.
"Čo to bude?"
"Hmm, čo si dáš Blanche?" otočil sa na mňa.
"Ja, len džús." Odpovedala som Lorenzovi.
"Tak dva krát, vás poprosím. Jahodový. A nech vám to netrvá pridlho." Zamračil sa Lorenzo. Objednal môj obľúbený, asi chcel na mňa zapôsobiť, že nezabudol. No ako som predpokladala, vypili sme džús, sedeli sme ticho, cítila som sa trápne, neviem prečo.



"Ideme?" Lorenzo dopíjal džús a položil na stôl drobné.
"Áno." Rýchlo som to vypila aj ja a išla som za ním von. Nemala som z toho dobrý pocit, necítila som sa s Lorenzom dobre. Síce sme chodili spolu, je to už dávno to je fakt, no necítim k Lorenzovi nič. Dokonca ani boh vie aké priateľstvo. Podviedol ma predsa, dokážem to odpustiť?



Len čo sme vyšli von, začal hrať na mňa divadielko. Popravde som to čakala.
"Vieš Blanche. Chápem ťa. Neveríš mi, musíš ma nenávidieť. No chcem ti úprimne povedať, že ma mrzí to čo sa stalo. Bol som hlupák, prišiel som o teba vlastnou vinou. Chápem, že mi nikdy neodpustíš, no nechcela by si to so mnou ešte skúsiť? Keď sa naše cesty takto spojili znova? Nie je to osud?"
"Pozri Lorenzo, ja...." nestihla som nič povedať, pretože....

[eva]

...ju pobozkal? Podľa mňa áno a prišiel Matt...
Ehm.. to nič
Ale hltám diel za dielom, je to super!

[Dadul]

Zajimavy pribeh,

jen nechapu, ze se v takovem zarizeni konaji plesy a vsichni mohou jit kam chteji....

ale jinak to neni vubec spatne

[Maggi]

tiež si myslím to iste čo eva
inak diel je ako vždy užasny

[XCHERRYX]

Dadul, vieš to nie je že psychiatria ani nič podobné nie je to drsné zariadenie pre nejakých labilných, ono je to skôr také miesto oddychu, kde by mali zabudnúť na všetko zlé čo zažili
Lenže Cherry im rada robí zle, hlavne Blanche, muhehehe ale nie, veď uvidíte...

[Invisible]

Super diel. No tiež sa teším na pokračovanie... A čo sa stane.

[schischa]

ako ja sem dojdem po dnoch, diel zhltnem za dve minuty a kukam, ze kde je dalsi, a ono NIC sup sup, dalsi si prosime

inak je to super, ale dufam ze aj tak skonci nakoniec s Mattom

[XCHERRYX]

LOL, no vy ste čísla, ľúbim vás
Tu máte diel teda (trochu suchý, ale dôležitý :-D), no ďalší len tak skoro nečakajte, snáď behom týždňa, mám doma veeeľa upratovania

5. DIEL
Vyznanie

Prečo sa to musí stále opakovať? Najprv Matt, čo mi, priznám sa po čase tak nevadilo. Ale teraz aj Lorenzo, na ktorého začínam mať pomaly ale isto úplnú averziu? Nevie proste pochopiť, že sme sa rozišli, že je koniec a
že ďalšiu šancu odo mňa nedostane? Že už ho nechcem? Je temperamentný a zvyknutý, že dostane každú, ktorú chce. No mňa už nie.
“Tak a dosť!“ odsotila som ho od neho, po tom, čo sa na mňa vrhol a chcel ma pobozkať.



“Blanche!“ už však neviem čo mi povedal. Rozbehla som sa od neho preč. Začínalo mi už byť popravde aj trochu chladno, centrum bolo len cez cestu a ja som jednoducho začala len utekať. Môj mozog sa stopol, nohy automaticky bežali preč od neho. Nemohla som tam s ním byť. Bolo mi úplne ukradnuté, že som ho tam nechala len tak stáť.



Ako náhle som však prišla do hlavnej chodby, zastala som pred schodiskom. Všade bolo ticho, nikde nikoho. Zaplavila ma však vlna emócii, asi som všetko v sebe dusila už príliš dlho. To, že mi Lorenzo nedá pokoj, že som nechala chorého otca vo Francúzsku, že som vynadala Mattovi, pričom sa mi páči a teraz ma nenávidí. To, že som myslela, že tu nájdem pokoj a za dva dni samá katastrofa za katastrofou, trapas za trapasom....



Rozplakala som sa ako malá. Bolo mi to jedno, že tam stojím sama na chodbe, no aspoň ma nikto nevidel. Za dverami bola už tma, pomaly stmievalo. Lorenzo stále neprišiel. Začínala som sa báť, že som ho tam len tak nechala, v mojej hlave nebolo nič iné, len výčitky, aká som sprostá a neschopná ale hlavne nerozhodná. Mala som sto chutí ujsť, niekam ďaleko.



Čo bolo však najhoršie, počula som hore buchnutie dverí. Automaticky som sa otočila chrbtom ku schodom, niekto schádzal dole. Rýchlo som si utierala slzy, pretierala som si uplakané oči. Modlila som sa aby to nebola tá hlúpa zvedavá Fahima, alebo nebodaj Adele, to by bolo otázok...Prečo nie som s Lorenzom, prečo plačem, kde je on...No na nešťastie som úplne zabudla na Matthewa.



„Čo sa deje?“ opýtal sa ma a ja som sa k nemu otočila.
“Nič, čo je?“ trochu som sa na neho osopila, utrela som si opäť slzy a on len nadvihol obočie.
“Ty plačeš?“ zbadala som jeho prekvapenie. Akoby mu to prišlo ľúto.
“Nie, neplačem. Vieš, mne sa čas od času pustia slzy len tak, samé od seba.“ Zahundrala som nahnevane a smutno zároveň.
“Blanche, ja nevedel som, že tu natrafím na teba, ver mi. Bola to náhoda. Čo sa deje?“



„Matthew, ja nevládzem. Išla som tu s tým zámerom, že si oddýchnem, spoznám tu nových ľudí, užijem si života v novej krajine. No namiesto toho, tu natrafím na teba, zamotáš mi hlavu, stretnem tu bývalého, ktorý mi nedá pokoj.“ Znova sa mi chcelo plakať, no ovládla som sa horko-ťažko.
“Je mi to ľúto, ani ja som zrovna nezačal najlepšie, každý ma tu má za blázna a idiota, pri tom ma tu nikto nepozná. A ver mi, že nie si tu jediná s pomotanou hlavou.“ Nevedela som na čo naráža, no čosi mi hovorilo, že tým myslí mňa.



„Pozri, priznám sa ti na rovinu. Ak som sa ti zdal ako nemožný idiot, ja, asi to s babami neviem. Nikdy som žiadnu nemal, vždy som sa venoval len svojim záľubám, voľnému životu, škole a hlavne hudbe. No ako som prišiel sem a stretol som teba. Ja, nemôžem kvôli tebe spávať.“
Znova nastala situácia, za posledných 48 hodín už asi po stý krát, kedy som nevedela čo povedať. Matt a takéto vyznanie? Pozrel sa zahanbene do zeme.



„Matthew, je to úplne v poriadku, nerobíš nič zlé. Človek robí v živote veľké chyby, potom to ľutuje. No vždy sa všetko vyrieši. Nezabudni na to.“ Usmiala som sa na neho. Zabudla som na hranicu medzi nami, na to, že sme sa nebavili. Automaticky som ho objala, konečne som si mohla ja vyskúšať, aké to je vrhnúť sa na niekoho len tak. 



Všetko sa zbehlo veľmi rýchlo, neviem ako dlho sme tam už stáli, no viem len to, že sme sa bozkávali. Nie však tak, ako na pláži. Toto bolo iné, krajšie. Teraz som si už bola istá, že Matthew mi nie je ukradnutý, že ho chcem. Vôbec ho nepoznám, neviem o ňom nič, no možno práve tá jeho tajuplnosť ma na ňom tak lákala.



Buchnutie nás od seba oddelilo. Otočila som sa rýchlo, Matt odo mňa odskočil najmenej o päť metrov nabok. Vo dverách stál Lorenzo, nevyzeral nadšený. Mračil sa na mňa, no ešte viac na Matta. Podišla som k nemu a on na mňa hneď vybehol.
“Mala si mi povedať, že je to kvôli nemu!“ ukázal prstom na Matthewa.
“Lorenzo prestaň! Povedala som ti, že je medzi nami koniec, nevrátim sa k tebe, pochop to! A ocenila by som, keby si nehovoril nikomu nič, nemusí každý hneď vedieť...“



„Uhni mi!“ sotil do mňa, Matt sa chcel hneď k nemu vrhnúť no zastavila som ho a pohľadom som mu naznačila, že to nemá význam. On len prikývol. Dívala som sa za rozzúreným Lorenzom, ako ide hore schodmi a dupe po schodoch. Modlila som sa, aby to nikomu nevykecal. Chcem, aby všetko medzi mnou a Mattom ostalo v tajnosti.



„Čo teraz? Nebude ťa vydierať?“ myslela som na to aj ja, hneď ako som pochopila, že nás Lorenzo videl a že nechcem aby to nikomu povedal. No bola som v rozpakoch.
“Nie, nebude.“ Usmiala som sa na Matta.
“Úsmev ti pristane omnoho viac.“
“Ja viem...Počúvaj Matt, zajtra o polnoci, vo výryvke.“ Vyšlo to zo mňa automaticky, oznámila som mu to a vybrala som sa hore do svojej izby. Nepobozkala som ho, utekala som hore. Na jednej strane som sa cítila ako vo sne, to s Mattom, nepochopiteľné. No na druhej strane, ako zo zlého filmu...



Všetko mi pripadalo, akoby som bola Isolda a Matthew Tristan, akoby sme museli tajiť niečo medzi nami. V podstate to bola pravda, keby sa to všetci dozvedeli, mňa by už naozaj považovali za fľandru, hlavne taká Fahima. A Matthew? Bol by ešte väčší čudák, za akého ho pokladajú teraz...

[eva]

Júj, toto je supiš príbeh

[schischa]

HA! JA SOM TO VEDELA!!! ale ano, dobry diel, a nebol nudny

[katty]

toto vobec nebol nudny diel
praveze najlepsi

[emma1]

diley su krasne a pribeh tiez.uz sa tesim na polnoc a vyryvku

[Maggi]

diel je vážne super