GAMESIMS Fórum - Najväčšia SK komunita hier The Sims

no nový ako nový..ja som tvoj príbeh čítavala, len som akosi koment nepísala..

tak ja som si to prečítala ešte raz a konečne úplne chápem

A paci?

že váhaš
nemôžem sa dočkať ďaľšieho dielu, pred tým mi prišli diely také divné lebo som nevedela kto je kto ale teraz super

23. Diel

Keď som prišla na miesto nášho stretnutia, čakalo ma nejedno prekvapenie v milom podaní. Moje oči sa kochali sviečkami osvetlenou červeno -bielou dekou, na ktorej sedel formálne oblečený majiteľ červeného forda. Bez slova, ale stále s otvorenými ústami, som sa na neho usmiala a sadla si za ním na deku oteplenú letným počasím. On mi úsmev opätoval a vytiahol z piknikového košíka fľašu šampanského.

‚Snaží sa ťa opiť.‘ kričalo mi do uši svedomie, ale ja som varovanie zahodila za hlavu a vyleštený štíhly pohár naklonila nad ústa, kade sa mi omamujúca tekutina liala dolu hrdlom a usadila sa v prázdnom žalúdku. Muž, ktorého meno som ani nevedela sa usmial, pohladil ma po vlasoch a podal mi ruku.

„Richard.“‘ Krátko sa predstavil. Ja som otvorila ústa, že spravím to isté, ale zastavil ma a odhalil moje meno za mňa. „Allison.“ Nechápavo som na neho pozrela, on sa na to iba zasmial a povedal, že o chvíľu na to prídem.

„Ale nebudeme len tu.“ Podal mi ruku a ja som sa prvýkrát zľakla, ale aj tento strach som hodila za hlavu, zdvihla sa zo zeme a nasadla do jeho auta. Tentoraz to však nebol ten zabijácky Ford červenej farby, vedel že by tým autom všetko pokazil. Bolo oranžové, väčšie. Na značku som kvôli tme nevidela, a taká dobrá v autách nie som, aby som vedela po jednom pozretí naň aj typ.

Nasadli sme a zatiaľ čo sa Richard sústredil na cestu, ja som si prezerala zariadenie auta. Auto o chvíľu zastavilo pred piesočnatým jazerom (Keďže tu more nie je, snažia sa aspoň z jazera spraviť pláž). Richard otvoril dvere, zobral ma za ruku a potiahol ma bližšie ku vode. Tam sa vyzliekol do plaviek (ktoré mal chvalabohu pod nohavicami). Ja som si sadla do piesku a pozorovala ako sa jeho úžasne vytvarovane telo obmáča vodou a kráča hlbšie a hlbšie do jazera. O chvíľu z vody vyliezol, mokré telo zhodil do piesku, ktorý sa mu nalepil na opálenú pokožku, chytil Allisoninu ruku a začal zo seba súkať teplé utešujúce slova.

„Allison.. zatiaľ som ta videl iba dvakrát, a to pri tých strašných príležitostiach čo si zažila. Viem, že som ti možno pokazil celý život, ale aj tak.. som ta celý čas miloval. Ja -ja viem, že ty ma neznášaš.. ale.. mohla by.. mohla by si?“

Keď mu z úst začalo vychádzať koktavé vyznanie lásky, nemohla som sa neusmievať. Aj keď je pravda, že som ho doteraz nenávidela, pravé mi ukázal tu jeho výbornú stránku o akej som snívala pri myšlienkach na ideálneho muža. Neovládla som sa a o chvíľu už naše pery splynuli dokopy, takisto ako novo začínajúca láska. Bozkávali sme sa asi päť minúť, keď to zrazu Richard prerušil.

„Mimochodom, mam 18 a ½ .“ Prezradil aj jeho vek. Nie je vôbec starý. A aj keby bol.. čo by to mohlo pokaziť? Na veku predsa až tak moc nezáleží. Bozkávali sme sa potom ešte ďalšie dve minúty. Potom ma zobral za ruku a potiahol k moru, kde sme šantili vo vlnách.
***
Ráno som sa zobudila v posteli (na psychiatrii) na hlučné búchanie na dvere. Della na nás (s Lolou) kričala:

„9:30! O chvíľu budete mat dychové cvičenia tak sa nachystajte!“ Prvá vec, na ktorú som pomyslela bola, že som sa práve zobudila z najkrajšieho sna aký som kedy mala. Škoda, že sen.. Z omylu ma však prebudila prekrásna kytica kvetín, na zemi vedľa postele, s lístočkom na váze.

'Ďakujem za najkrajší večer môjho života. Rád sa s tebou ešte stretnem.‘ Dole pod ním bolo napísané Richard a telefónne číslo. Začala som radosťou skákať po izbe, čím som zobudila stále spiacu Lolu.

„Čo blázniš?“ Posadila sa na posteľ a prišla ku mne. „Ty si niekde večer bola?“ S obdivom a úsmevom sa ma spýtala hneď ako si prečítala lístoček. Prikývla som jej hlavou a začala ju z nadšenia stískať. „S kým? Všetko mi okamžite povedz!“ Zhodila ma na posteľ a hneď si za mnou sadla. „Musíme isť na dychové cvičenia.“ Odvetila som jej so smútkom v hlase. Tá sa zatvárila kyselo, ale o chvíľu sa znova zachichotala.

„Nepôjdeme!“ Chichot pokračoval. „Ale ja idem. Správne dýchanie mi toto predýchať určite pomôže. Veď kým všetci budú počúvať ich MP3-ky, môžeme kecať, nie?“ Lola zatlieskala rukami a začali sme sa obliekať. Za 20 minút sme s úpravami boli hotové a mohli sme vyraziť.
Diakritika & uprava: Lincey
Ospravedlte prosim chyby na fotkach ako napr. dazd a ine saty ako som opisovala.

krásny diel, tie fotky sú úžasné

Dakujem Maggi, velmi

Pekne píšeš, aj fotky sú skvelé, ale jediný problém, čo mám je ten, že netuším kto je kto
Len teraz fakt netuším, či to bol sen alebo naozaj

Nebol to sen A jak chces vysvetlim ti kto je kto
Ciernovlaska s cervenym ruzom - Allison
Muz v obleku - Chlap z cerveneho forda
Dievca s rozstrapatenymi vlasmi v cierno-zelenom pyzame - Lola
a dakujem aj tebe evicka

Pekne, pekne aj keď sa to medzi nimi zomlelo tak rýchlo..

som soknuta...este stale mam otvorenu pusu
1. fotky- umrela som
2.-simici-uuff, ufff
3.-to jazierko- nemozem uz ozaj dychatt.waawww(AKO SI TO SPRAVILA?)
4.prostredie(piknik..) OOOOO, prave som upplnne zdochla!!
TAQ TTOOTOO..
ja nemozem..

anika a oficialne si zabila aj mna dakujem

katty píše:Nebol to sen A jak chces vysvetlim ti kto je kto
Ciernovlaska s cervenym ruzom - Allison
Muz v obleku - Chlap z cerveneho forda
Dievca s rozstrapatenymi vlasmi v cierno-zelenom pyzame - Lola
a dakujem aj tebe evicka

katty, ja podľa obrázkov viem, ako vyzerajú, len som úplne mimo, že kto spravil niekedy to a to... ale ja si to hádam ešte raz prečítam..

24.Diel
Prišli sme s pokojným výrazom na tvárach do malej miestnosti, ktorú obývala veľká masa ľudí. Toto majú byť dychové cvičenia? Deliť sa o vzduch so zastoknutými slúchadlami v ušiach s 30 ľuďmi? Značne som znervóznela a z tváre mi zmizol aj pokojný úsmev. Kútikom oka som pozrela na Lolu, ktorá ale pravdepodobne žiadnu nervozitu nepociťovala, lebo sa ďalej usmievala na všetkých okolo ako debil. Zrazu sa za nami otvorili dvere (Áno, spoločné s Lolou sme ľakom nadskočili) a do miestnosti sa vrútila tlstá pani s hrdzavými vlasmi. Usmiala sa na všetkých –asi tak ako sme sa pred chvíľou usmievali s Lolou – a sadla si na bielu stoličku pred nami, ktorá sa pod jej váhou nebezpečne zakývala. Pokynula nám hlavou aby sme si sadli, čo sme okamžite spravili a začala sa predstavovať. „Dobrý deň, moje meno je Dr. Hannah Mckenna. Som bývala učiteľka dychových cvičení.”

Zastavila sa, lebo jeden starý pán sa postavil, rozhliadal sa po ostatných pacientoch a kričal „Ja som vám to hovoril! Odišla!” Nastal srdcervúci plač a o chvíľu ho už nápomocné sestričky odvážali na vozíčku. Doktorka po nich poškuľovala dokedy sa nezabuchli dvere a plač sa nestratil v dlhých chodbách nemocnice. Potom si prstami prehrabla vlasy, zahniezdila sa na stoličke (ktorá sa zasa zahompáľala a každú chvíľu takmer podľahla doktorkinej nadváhe), zamľaskala a pokračovala. „Keďže vás tu je nadmerne veľa, rozhodla som sa, že vás rozdelím štyrom rôznym doktorom.”

Do miestnosti sa hlučno premiestnili spomínaní doktori – dvaja muži a dve ženy. Predviedli triede ich vyčistené zuby a krátko zakývali. „Som Eugene Babin.“ Ozval sa veľmi chudý muž s kozou briadkou a okuliarmi. „A ja Lynne Layne.“ Zaštebotala bledá čiernovlasá žena. „Gregory Bradford.“ Znudene preriekol doktor vedľa Lynne. „A moje meno je Bertha Watters.“ Predstavila sa posledná dáma, drobná bruneta s peknou tvárou. Všetci jednorazovo zakričali ‚Vítame vás!‘ a zakývali znovu. Pozerala som na nich s očami vypleštenými najviac ako sa vypleštiť dali. Už nie je pochýb, že sme na psychiatrii. Svoje vypúlené oči som zamaskovala zívnutím a usmiala sa na päticu doktorov.

„Teraz máte voľnu hodinu, budúcu sa bude diať rozdeľovanie.“ Dodala, kynula hlavou doktorom a sestričkám a odišla. S Lolou sme na seba pozerali so vzájomným prekvapením. Takto som si tú hodinu vôbec, ale vôbec nepredstavovala. Najprv som sa pokúsila nadviazať s Lolou konverzáciu, ale zamračené sestričky nám nedovolili vydať ani hláska. Zvyšok hodiny som mlčky presedela na parapete okna, žmúriac do slnka a pozerajúc na nejakých bláznov vonku, ktorí skuvíňali a predvádzali akési kľukaté bojovne umenie.

„Bavíš sa?“ Prišla ku mne Bertha Watters. Odpovedala som jej odvrátením hlavy naspäť k žiarivému slnku. Zasmiala sa, ale odbiť sa nedala. Vyteperila sa za mnou, čo jej dalo dosť veľký problém, keďže parapet bol dosť vysoko aj pre mňa, nie ešte pre Berthu trpasličej veľkosti. Začala som kývať nohou a hlavu som si oprela o teplý okenný rám. Bertha urobila to isté, ale so srdečným úsmevom na perách. Teraz som si ju mohla pozrieť z blízkosti. Tvár mala veľmi peknú, malý, rovný nos bol postavený nad plnými perami vytvarovanými v úsmeve. Oči mala sivo-zelené, veľké ako orech. Nad nimi sa tiahli pomerne dlhé riasy, slabo pretiahnuté špirálou a vyššie nad nimi mala dokonalé obočie. Bertha sa začala mrviť a masírovať si brucho.

„Termín je v Decembri.“ Zašepkala a láskyplne sa usmiala na bruško. Až teraz som zistila, že je vlastne tehotná, asi v piatom mesiaci. Lola stalá obďaleč, rozprávala sa s Eugenom Babinom, ani sa pri tom neunúvala zakrývať zívanie, ba ho dávala ešte viac najavo. Doktor Babin k nej hyperaktívne rozprával, silno pri tom rozhadzujúc rukami. Asi po desiatich minútach ničnerobenia sa do miestnosti zase vteperila Dr. Mckenna a hlučno zatlieskala medvedími labami.

„Trieda! Na dnes koniec, nezabudnite, pokračujeme zajtra.“ Neváhala som, zoskočila z parapety, letmo sa usmiala na tehotnú doktorku, ktorá úsmev opätovala a utekala za Lolou. Tá sa snažila odtrhnúť sa od Dr. Babina a energicky mu kývala. „Človek by povedal, že sa do mňa buchol.“ Neveriacky utiekla od neho a pri pomyslení byť spolu s 30 ročným chlapíkom sa striasla. „No hovor o tej nočnej love story.“ Priklonila sa bližšie ku mne aby som ju mohla počuť iba ja a uškrnula sa. „Neskôr. V izbe.“ Odvetila som jej a spolu sme sa náhlili k izbe.

„Tak hovor.“ Nabádala ma potom ako si na posteľ hodila MP3-ku. „Asi ho nepoznáš. Lola ja sa ti to hanbím povedať, budeš si o mne myslieť, že som krutá a nespravodlivá.“ Zamračila som sa a pozrela sa do zeme.

„Hrabe ti? Hovor!“ skúšala ďalej. „Je to.. je to ten chlapec čo zrazil Jamesa.“ Pri vyslovení slova James ma pichlo pri srdci, ale nedávala som to najavo. Lola zhíkla a zakryla si ústa. „Ale.. Allison.“ Na viac sa nemohla a vystrelila na rovné nohy. Smutné oči som namierila na jej prekvapené. „Ja viem Lola. Som sviňa... asi to ukončím.“ Lola začala rýchlo krútiť hlavou až som mala pocit, že sa jej pretočí na druhu stranu a sadla si naspäť za mnou.

„Más na to pravo Allison.. nie je to ten fešák z reklamy na optiku?“ Zasneno chytila moju ruku. Prekvapene som na ňu zízala a neubránila sa smiechu. „Ty na mňa nie si naštvaná?“

„Šiši ti? Som na teba hrdá. James tomu nemôže nič namietnuť.. síce je mi ho trochu chudáka ľúto.. ale aj tak ste sa k sebe nehodili podľa mňa.“ Začervenala sa a hrdo ma objala. Opätovala som objatie a spoločne sme sa pripravili na sebakontrolu, ktorá nás pravé čakala.
Za diakritiku dakujte Lincey.
Na zaver vam chcem predlozit zopar velmi dolezitych informacii Prva je to, ze Lincey uz dlhsie diakritiku robit nebude, budem si ju robit sama. Okrem toho ze ma rusne obdobie, mam novu klavesnicu Slovensku. Dalsia novinka velmi ovplyvni pribeh. Uz to dalej nebude byvat pribeh s fotkami odteraz bude stale bez fotiek uz. budem mat lepsie moznosti opisovat udalosti a nebudem sa musiet trapit nad tym ako to vyriesim na fotkach. bude to lepsie verte mi asi odide vela citatelov, ale to mi nebude vadit, pretoze jak sem niekto chodil hlavne pre fotky aky to malo zmysel? No hadam si vas nerozhevam

Mňa si nerozhneváš