22. Diel„Viete o Audrey?” Opatrne sa spýtala a zavrela za nami dvere. S Lolou sme pokrútili hlavami. Pripravovala som sa na to najhoršie. A to sme mali isť ešte zajtra k nej na návštevu!
“Včera mala záchvat.” Hlas sa jej mierne zatriasol a zuby je trkli naprázdno. Pozrela som na ňu, sediac za jej stolom s rukami pred zarmútenou tvarou pripomínajúc hŕbu nešťastia. O chvíľu sa vztýčila a pozrela na nás. Hlboko.. do očí. Nie, táto situácia nevyzerala vôbec dobre. Jedným očkom som pozrela na Lolu, ktorá tam však stála ako zamrznutá.
“A.. neprežila.” Prešla si prstami po tvári a sadla si na stôl.
“Ste prví ľudia, ktorí o tom z tejto nemocnice vedia. Prosím, nehovorte to žiadnym pacientom, všetci ju tu už poznali a zrútili by sa z toho. Vy ste najsilnejšie.” Zrútené sa usmiala a pomaly zosadala zo stola.
“Ako.. zomrela?” Pomaly a neisto som jej polozila otázku. Nevhodné, ale potrebné zistiť. Pozrela na mňa s prekvapeným výrazom, niečo ako ‘To čo sa pýtaš? Šiblo ti?’ a otočila sa k Lole.
‘Zadusila sa. Na ples si nájdite nejakých chalanov. Dovidenia.” Sadla do stoličky a zakývala nám. Odkedy sme odišli z jej kancelárie nikto neprehovoril. Po chvíľke som sa odvážila a pozrela sa na klepajúcu sa Lolu a s utešením v hlase na ňu prehovorila.
“Je mi to ľúto Lola. Audrey si to nezaslúžila.” Lola na mňa pozerala, zastavila tesne pred našimi dverami a objala ma.
“Nie to nie. Nezaslúžila. Ale nejde mi to do hlavy… Veď záchvat nemohol byť taký silný.. bola určite aj v horšom stave..” Otvorila trasúcou sa rukou dvere a pomaly vošla do farby, kde silno kontrastovali Audreyine veci. Bola som na dne. Nikdy som nezažila pravú smrť. Okrem Jamesovej ‘falošnej’.
Prišla som k posteli, ľahla som na ňu a pozerala na biely strop. Ani mne to nešlo do hlavy. Z nudy som si zobrala z pod podušky nový denník a otvorila na prvej stránke. Nebol čistý ako predtým. Bolo tam veľkým písmom na strede novej stránky napísané –
DNES O 20:00 V PARKU. ČERVENÝ FORD.Zľakla som sa a rýchlo diár zatvorila. Mam isť? Bez zranenia odtiaľ určite neodídem, možno ma zabije.
Ale čo chce? Zvedavosť mi nedala, vytrhla som stránku a vložila si ju hlboko pod oblečenie v šatníku. Pozrela som sa na hodinky, na ktorých bolo digitálnym tučným písmom vyznačené 16:04. To je ešte čas.
Akurát keď som rozmýšľala nad Audrey, zaklopala na dvere už dobre známa sestrička Della.
"Dievčatá pravé dnes vám začína váš nový rozvrh.” Usmiala sa na nás, ale jasne bolo vidieť, že keď pozrela na ružovú časť nasej izby, vykĺzla jej z oka slza, ktorú si však okamžite zotrela. My sme sa prekvapene postavili.
“Dnes? Prečo už dnes?” Spýtala sa Lola Delly, ale niesla sa za ňou. Neochotne, ale niesla.
“Veď vieš.. príkazy.” Neprestavala sa usmievať mlada blondínka.
“Hmm..” Ako posledne odpovedala Lola, ale to sme už boli pred drevenými dverami, ktoré sa hneď otvorili a ukázal sa nám prešedivený psychiater. Hneď nám začal triasť rukami, naladený najviac ako človek môže byt. Tento človek musel vypiť minimálne päť plechoviek Redbullu.
“Som doktor Lawrence Barth.” Usmial sa čím ukázal aký dokonalý chrup má. Ehm.. protézu. .myslím. .Snažili sme sa usmiať tak isto srdečne ako on, ale vyzeralo to ešte viac falošne akoby sme plakali, a doktor hneď už komentoval:
“Ooo, vy mate smutne dušičky,” Skrivilo sa mu obočie a ústa.” Ale to spravíme. Na našom sedení sme už vyliečili veeeľa ľudí.” Pleskol dlaňami a ťahal nás za lakte k malému davu ľudí. Rukami nám naznačil aby sme si sadli a sám urobil to iste. Vrava naokolo stíchla a doktor začal prednášať. Odpovedali sme asi na tisíce otázok, prehovorili sme o sebe asi hodiny. A nemýlila som sa. Keď som odchádzala zo štvorcovej miestnosti a pozerala sa na hodiny, zistila som, že na posedení sme boli vyše tri hodiny. To znamená, že digitálne číslice teraz ukazovali 19:32. Zatriasla som sa keď som pomyslela, že o chvíľu sa vytratím z ústavu a namierim to na tajnú stretávku s vrahom + úchylom dokopy.
Odmietla som isť na večeru do veľkej jedálne s výhovorkou, že nie som hladná. Rýchlo som si obliekla bielu sukňu so šedým tričkom. Vlasy som si nechala rozpustene. Boli mastné a celé zatočené, ale kašľala som na to. Pery som si namaľovala na červeno a na uši si dala strieborné náušničky. Ani neviem prečo som sa parádila. Rýchlo som si obula krémové balerínky a cez plecia si pretiahla čierny dlhy plast. Fúha, ešteže Audrey (Ach Audrey) a Lola mali toľko krásneho oblečenia. Predpokladám, že tá sukňa bola od Debry.
Potom som prekĺzla cez spodné okno a vydala sa smerom k parku…
POKRAČOVANIE NABUDÚCE Za diakritiku dakujte Lincey