Cesta za dokonalým životom
Napísal: Pia 29 Apr 2011, 21:26
Úvod
Kedysi dávno, pred niekoľkými desaťročiami, tu žila jedna simka. Volala sa Anka. Blond vlasy, modré oči, krásna postava . Jej príbeh bol dosť komplikovaný ale nakoniec skončil šťastne. Ostala so svojím manželom a mala ešte veľa, veľa krásnych detičiek. Ak si myslíte že ja som jej dcéra – chyba ;D Ja som jej pravnučka, a zhodou okolností sa tiež volám Anka. A keď že moja mama, a jej mama boli obe blondínky s modrými očkami, ako sa dá čakať, modré oči a blond vlasy mam aj ja. No, a dopredu vám hovorím, ak chcete vtipkovať na úkor blondín, dvakrát si to rozmyslite! To ma ešte nepoznáte. Samozrejme aj ja viem všetko pokašľať, ale kto nie? Myslím si, že stačilo polemizovania .. Som tu, aby som vám rozpísala môj životný príbeh. Možno sa v ňom nájdete aj vy, a možno sa vám nebude vôbec páčiť. Je to všetko na Vás
Nebudem Vám tu písať žiadne omáčky, ten úvod stačil .. Nie sme predsa v rozprávke ..
Volám sa Anka, mám 20 rokov snúbenca a psa ... to by na začiatok asi aj stačilo, nie?
.
.
.
.
Dobre, koniec vtipov Naozaj sa volám Anka, a mám 20 rokov dokonca aj toho snúbenca a psíka mam ale nie sme tu preto aby som vám napísala svoj životopis a dovi dopo .
Keď som bola ešte malé dievčatko, svet bol úplne perfektný. Mala som, a samozrejme aj mám asi tú najlepšiu mamku na svete, ocka, pre ktorého som jeho malá princeznička a brata tyrana, ktorý si nikdy nenechal ujsť potiahnuť ma za vlasy .
Každopádne neľutujem ... Keď som mala asi 10 rokov, ocko priviedol z práce malé, rozkošné, skoro biele šteniatko . Bol to mopslík, ktorého údajne našiel pred našim blokom ako blúdi. Mamka tomu veľmi neverila, ale keď videla tú radosť v našich očiach, hnev ju prešiel . Dali sme mu meno Beny. Spával so mnou v posteli. Odprevádzal ma do školy a dokonca sme spolu aj jedli. Dnes mám o 10 rokov viac, vlastného psa a Benyho si nechali rodičia. Predsa len pre takého starého psíka nie je veľmi vhodná taká prudká zmena prostredia. Od malička žil v bytovke a len s ľuďmi, a zrazu bu bu bu, dom, veľký dvor a dvakrát väčší labrador. Bŕŕ.
To by bolo asi všetko o tej malej guľke chlpov.
Okrem Benyho som mala doma samozrejme aj brata .. Volá sa Martin, je o 3 roky starší. Čo by som o ňom povedala .. Chlapec – chlap ako každý iný. Každý týždeň nová frajerka.. Aspoň že byt ma stále ten istý. Presťahoval sa len o dva bloky ďalej od našich. Aspoň on im ostal .. Nehovorím že ja som ďaleko, ale predsa keď treba pomôcť s nákupom tak nebudem bežať z druhého konca mesta, keď o dve byty ďalej je niekto, kto celý deň nič nerobí, len pozerá televízor a napcháva sa čipsami .. no nie?
A aby to nebolo na vás príliš veľa informácií, tu je pár fotiek mňa a môjho snúbenca – Stefana
DIEL 1.
Aby ste pochopili nasledujúci diel musím vám najprv prezradiť pár podrobností z môjho života.. Ešte v škôlke som sa spoznala s jedným účastným chlapčekom, ktorý sa volá Edward. Ako malinke detičky sme sa spolu hrávali v piesku a stavali si hrady a domčeky, veď to poznáte. No nikto netušil, že Edward a ja pôjdeme aj na rovnakú základnú školu . V prvom ročníku sme si kradli perá a čmárali si po zošitoch, sedeli sme spolu v jednej lavici a stali sa z nás najlepší kamaráti. Ako čas bežal a my sme rástli, spolu s ôsmim ročníkom sa začal aj náš vzťah. Ak sa to tak dá povedať, lebo podľa mňa 14 ročné dieťa ešte nie je schopné mať normálny vzťah so všetkým čo k tomu patrí. Jasné, boli tam pusinky na líčka a držanie sa za ruky, ale povedzme si pravdu, koľko takých vzťahov vydrží? Málo. Veľmi málo ... A teraz prekvapenie. Nám to vydržalo. Chodili sme spolu do konca základnej školy a aj počas strednej. Aj keď každý navštevoval inú školu a bolo to ťažké, vydržali sme. Po skončení základnej školy prišla otázka: „ A čo ďalej? ” . Vysokú školu sme si museli spraviť. Bez vysokej si dnes nikto. To ako keby si nemal ani základne vzdelanie.. Ja som išla študovať hudbu a tanec zatiaľ čo Edward techniku. Tisícky kilometrov, málo času a veľa učenia nás aj tak nedokázalo rozdeliť. Ešte si pamätám ako mi mamka vravela, že to nemá cenu a ani význam. Absolútne neviem o tom čo robí on tam, a on nevie o tom čo robím ja tu, a že stačí len mala pletka, nedorozumenie a všetko bude preč. Už v druhom ročníku na vysokej škole som mohla povedať „Áno, som zaľúbená. Toto je moja láska. Milujem ho. ” Toto sa už dalo nazvať vzťahom. Devätnásť rokov, ukončenie vysokej školy, ukončenie nášho vzťahu. Ten deň si pamätám do dnes a pravdepodobne si ho aj navždy pamätať budem .. Vonku bolo krásne, začínala jar a všetko kvitlo, svietilo slniečko a za mnou prišiel môj miláčik. Prvé slová „Ahoj láska, milujem ťa“ , pusa a spoločná prechádzka parkom. Keď sa začalo stmievať všimla som si že je akýsi nervózny. „Edward čo sa deje?“ „Ale nič miláčik .. ja len .. musím ti niečo povedať“ srdce mi začalo búšiť ako o závod. Neviem čím to je, ale nečakala som nič dobré. Nikdy nečakám nič dobré. „Sťahujeme sa“ až mi odľahlo . „Bože, miláčik, a to si mi nemohol povedať skôr? Len to poviem mame, zbalím sa a môžeme ísť aj na kraj sveta ” „Moja, ty si ma nepochopila, to my, neznamená ty a ja ..“ v tej chvíli som už nevnímala čo hovorí, len sa mi stále premieľalo hlavou ´Edward, môj Edward ma opustí, to nie je možné, veď mi sa milujeme, musíme spolu zostarnúť, mať deti, dom, psa a byť šťastný až do smrti .. Nie .. to som určite len zle pochopila .. ´ v tom ma z myšlienok vytrhol jeho ustráchaný hlas „Ani?! Vnímaš ma ešte?“ .. „ Ja? .. ja, áno .. vnímam .. takže sa sťahuješ“ .. v tom momente mi to došlo, naozaj sa sťahuje, on, sám, nie my, nie ja, len on .. Možno keby som to vzala späť a nevyslovila to, nebola by to pravda, len môj výmysel, môj strach .. zlá nočná mora .. Len že ja som to povedala, on sa naozaj sťahuje, preč .. ďaleko .. bezo mňa .. Čo si len počnem? Sama? „Moja, ani nevieš ako mi to je ľúto ..“ povedal smutným hlasom, jemne si ma pritiahol a objal tak tuho, akoby sme sa lúčili na veky. Nelúčili.. Prešiel rok, ktorý bol samozrejme veľmi ťažký, ale zvládla som ho. Úspešne som doštudovala, našla si priateľov, kúpila si psa, dom.. našla snúbenca .. ktorý všetko skomplikoval, alebo som to ja ktorá všetko komplikuje?
...
30. januára 2011
...
http://i264.photobucket.com/albums/ii19 ... h1/P12.jpg
...
Čo viac k tomu dodať? .. Čo by som mu asi tak mala odpísať? Niečo v zmysle: „Ahoj, tiež mi chýbaš. Hej, bývam v dome, mám psa, volá sa Ajka inak a áno, brat tiež nebýva u našich, mimochodom mám snúbenca, ale teším sa že ťa uvidím. Tiež ťa milujem ..“ ? Nemusíte mi dva krát hovoriť. Ja som toho schopná .. Ale nespravila som to .. Tlačítko ´delete´ všetko vyriešilo. Škoda, že také nemám aj v hlave. Klik .. spomienka je preč .. klik .. trapas je preč .. klik .. tohto človeka neľúbim .. klik .. tohto už nepoznám .. klik ..
Pokračovanie ...
Prešiel deň, dva, tri .. teraz už je určite v meste .. rána bývajú ťažké, obzvlášť pre mňa, ale toto ráno bolo niečím iné .. Neviem čo som robila v noci, keďže som podľa všetkého spala, ale zobudila som sa s vyplakanými očami .. len boh vie čo sa mi snívalo. Asi to nebolo nič pekné ..
Pomaličky som sa vykopala z postele, aj keď vonku bola ešte tma, vedela som, že aj keby som si znovu ľahla tak nezaspím .. Nie žeby som mala problémy so spánkom, skôr s niečím iným .. napríklad niečím takým ako je srdce ´delete´ nefungovalo tak ako som chcela .. mail bol síce preč, ale jeho text som mala stále v hlave .. ´Zlatíčko ... stále ťa milujem ... navždy ... tvoj Edward´ . Som hlupaňa .. Stefan! To jeho milujem. To on je moja láska, môj život, moje všetko a hlavne ON je môj snúbenec. Keby som ho neľúbila, nezasnúbim sa s nim .. nechcela by som si ho vziať .. keby ... ale vtedy tu nebol Edward .. bože! O čom to rozmýšľam?! Vážne som hlupaňa ... Edward si príde a odíde. Stefan je tu navždy. To Stefan tu bol keď som bola sama a opustená, to on mi pomohol sa z toho dostať. Oh, Stefan ... keby si len vedel čo sa deje . Postavila som sa pred zrkadlo a vážnym hlasom povedala sama sebe „Uvedom sa! Si dospelá žena! Rozumná! Už nemáme 17 rokov! Vzchop sa a žij ďalej .. Žila si bez neho do teraz, budeš aj potom!“
Mhm .. hej, reči .. veľmi mi to nepomohlo. Ale spomenula som si čo mi vravievala moja mamka.. „Zlato, vždy keď budeš mať starosti upratuj. Vyčistíš si hlavu a aj dom. Zabiješ dve muchy jednou ranou!“
Dobrá rada. U mňa neplatná. Tak ako asi väčšina vecí. Ja som stále nie ako mimo normu a pravidiel.
...
„Ajuška! Miláčik! No čo moja? Čo si myslíš ty? Mám ísť za Edwardom? Ty to určite budeš vedieť najlepšie ...“
Ajka mi poradila, že určite nebude na škodu keď sa s Ediem stretneme a len tak si pokecáme o tom čo bolo. Pospomíname sa staré časy. Veď to že mám snúbenca sa nerovná nemať žiadnych priateľov .. Dobre, priznávam sa, nebola to Ajka ale moja chorá myseľ čo mi toto poradila .. Čo už taký čas .. Presne viem ako to prebehne, stretneme sa v reštaurácii, na verejnosti .. Tam sa o nič nepokúsi. Na privítanie sa objímeme, pusa na líčko, podanie rúk .. hocičo .. veď starí priatelia .. Porozprávame si čo sme za ten rok zažili, poviem mu o Stefanovi, on mi povie o svojej snúbenici /tajne dúfam že žiadnu nemá/, najeme sa a pôjdeme domov .. každý sám .. Večer zavolám Stefanovi, ako sa má, čo dnes robil a s pokojnou a hlavne prázdnou hlavičkou pôjdem spať ... Myslím si že mam skvelý plán .. Asi viete ako to dopadlo .. úplne od samej nudy som vytiahla zo šatníka najkrajšie šaty, natočila si vlasy a len tak trošičku som stresovala ...
Keď som stála pred zrkadlom, uvedomila som si čo robím ... Ja stresujem .. Klepali sa mi nohy, kontrolovala som si dych a vyzerala som ako by som šla niekam na módnu prehliadku a nie za starým kamarátom .. Nič také. Toto Stefanovi nespravím ... Idem v teplákoch. Viem že to možno oľutujem, ale keď ma Edie stále tak nehorázne ľúbi ako to písal v maily, budem sa mu páčiť aj tak ..
O 3 hodiny:
„Bože... To nemôže byť pravda .. ty si ešte krajšia ako si bola, a to je už čo povedať .. Wáu ..“
„Nepreháňajme to, stále som taká istá, akurát som trošíčku pribrala.. zostarla .. zošedivela a tak .. veď vieš .. ale ty si sa vôbec nezmenil .. dokonca mám pocit že máš stále sladkých 17“ odpovedala som s chichotom .. Naozaj bol krásny ... Ešte krajší než naposledy. Zmužnel, vyrástli mu vlasy a v očiach mal ten pohľad .. viete, ten ktorým na vás pozerá váš priateľ, snúbenec, manžel .. ten pohľad, pod ktorým sa vám roztrasú kolená a v žalúdku máte motýle .. srdce vám búši tak, že máte pocit že vám snáď vyskočí z hrude a to že ste mimo vidia ľudia ešte aj na druhej strane zemegule .. Modlila som sa aby si to nevšimol .. Snáď nie som až taká zlá herečka.
A samozrejme objatie ... to objatie .. nikdy som na neho nezabudla .. stále ho ľúbim .. bože .. ja ho stále ľúbim .. ako je to možné? Po toľkých rokoch .. po tom mori sĺz, ktoré som pre neho vyplakala a on sa to zjaví len tak, ako keby sa nechumelilo, postíska ma a ja som totálne mimo ..
„Moja? Ani nevieš ako si mi chýbala .. už som si myslel, že ťa nikdy neuvidím .. Ja .. Ja .. poď sme .. niečo ti pošepkám“
„Edie, nie .. ja nemôžem .. ja mám ..“
„Ja viem, ty máš psa.. a dom .. to nič ..“
„Nie .. ja ..“
Nestihla som dokončiť, keď že .. sa mi zakrútila hlava, srdce bolo už dávno niekde v Amerike a jeho ústa na mojich ...
To be continued ..
Dúfam, že sa bude aspoň trošku páčiť
Kedysi dávno, pred niekoľkými desaťročiami, tu žila jedna simka. Volala sa Anka. Blond vlasy, modré oči, krásna postava . Jej príbeh bol dosť komplikovaný ale nakoniec skončil šťastne. Ostala so svojím manželom a mala ešte veľa, veľa krásnych detičiek. Ak si myslíte že ja som jej dcéra – chyba ;D Ja som jej pravnučka, a zhodou okolností sa tiež volám Anka. A keď že moja mama, a jej mama boli obe blondínky s modrými očkami, ako sa dá čakať, modré oči a blond vlasy mam aj ja. No, a dopredu vám hovorím, ak chcete vtipkovať na úkor blondín, dvakrát si to rozmyslite! To ma ešte nepoznáte. Samozrejme aj ja viem všetko pokašľať, ale kto nie? Myslím si, že stačilo polemizovania .. Som tu, aby som vám rozpísala môj životný príbeh. Možno sa v ňom nájdete aj vy, a možno sa vám nebude vôbec páčiť. Je to všetko na Vás
Nebudem Vám tu písať žiadne omáčky, ten úvod stačil .. Nie sme predsa v rozprávke ..
Volám sa Anka, mám 20 rokov snúbenca a psa ... to by na začiatok asi aj stačilo, nie?
.
.
.
.
Dobre, koniec vtipov Naozaj sa volám Anka, a mám 20 rokov dokonca aj toho snúbenca a psíka mam ale nie sme tu preto aby som vám napísala svoj životopis a dovi dopo .
Keď som bola ešte malé dievčatko, svet bol úplne perfektný. Mala som, a samozrejme aj mám asi tú najlepšiu mamku na svete, ocka, pre ktorého som jeho malá princeznička a brata tyrana, ktorý si nikdy nenechal ujsť potiahnuť ma za vlasy .
Každopádne neľutujem ... Keď som mala asi 10 rokov, ocko priviedol z práce malé, rozkošné, skoro biele šteniatko . Bol to mopslík, ktorého údajne našiel pred našim blokom ako blúdi. Mamka tomu veľmi neverila, ale keď videla tú radosť v našich očiach, hnev ju prešiel . Dali sme mu meno Beny. Spával so mnou v posteli. Odprevádzal ma do školy a dokonca sme spolu aj jedli. Dnes mám o 10 rokov viac, vlastného psa a Benyho si nechali rodičia. Predsa len pre takého starého psíka nie je veľmi vhodná taká prudká zmena prostredia. Od malička žil v bytovke a len s ľuďmi, a zrazu bu bu bu, dom, veľký dvor a dvakrát väčší labrador. Bŕŕ.
To by bolo asi všetko o tej malej guľke chlpov.
Okrem Benyho som mala doma samozrejme aj brata .. Volá sa Martin, je o 3 roky starší. Čo by som o ňom povedala .. Chlapec – chlap ako každý iný. Každý týždeň nová frajerka.. Aspoň že byt ma stále ten istý. Presťahoval sa len o dva bloky ďalej od našich. Aspoň on im ostal .. Nehovorím že ja som ďaleko, ale predsa keď treba pomôcť s nákupom tak nebudem bežať z druhého konca mesta, keď o dve byty ďalej je niekto, kto celý deň nič nerobí, len pozerá televízor a napcháva sa čipsami .. no nie?
A aby to nebolo na vás príliš veľa informácií, tu je pár fotiek mňa a môjho snúbenca – Stefana
DIEL 1.
Aby ste pochopili nasledujúci diel musím vám najprv prezradiť pár podrobností z môjho života.. Ešte v škôlke som sa spoznala s jedným účastným chlapčekom, ktorý sa volá Edward. Ako malinke detičky sme sa spolu hrávali v piesku a stavali si hrady a domčeky, veď to poznáte. No nikto netušil, že Edward a ja pôjdeme aj na rovnakú základnú školu . V prvom ročníku sme si kradli perá a čmárali si po zošitoch, sedeli sme spolu v jednej lavici a stali sa z nás najlepší kamaráti. Ako čas bežal a my sme rástli, spolu s ôsmim ročníkom sa začal aj náš vzťah. Ak sa to tak dá povedať, lebo podľa mňa 14 ročné dieťa ešte nie je schopné mať normálny vzťah so všetkým čo k tomu patrí. Jasné, boli tam pusinky na líčka a držanie sa za ruky, ale povedzme si pravdu, koľko takých vzťahov vydrží? Málo. Veľmi málo ... A teraz prekvapenie. Nám to vydržalo. Chodili sme spolu do konca základnej školy a aj počas strednej. Aj keď každý navštevoval inú školu a bolo to ťažké, vydržali sme. Po skončení základnej školy prišla otázka: „ A čo ďalej? ” . Vysokú školu sme si museli spraviť. Bez vysokej si dnes nikto. To ako keby si nemal ani základne vzdelanie.. Ja som išla študovať hudbu a tanec zatiaľ čo Edward techniku. Tisícky kilometrov, málo času a veľa učenia nás aj tak nedokázalo rozdeliť. Ešte si pamätám ako mi mamka vravela, že to nemá cenu a ani význam. Absolútne neviem o tom čo robí on tam, a on nevie o tom čo robím ja tu, a že stačí len mala pletka, nedorozumenie a všetko bude preč. Už v druhom ročníku na vysokej škole som mohla povedať „Áno, som zaľúbená. Toto je moja láska. Milujem ho. ” Toto sa už dalo nazvať vzťahom. Devätnásť rokov, ukončenie vysokej školy, ukončenie nášho vzťahu. Ten deň si pamätám do dnes a pravdepodobne si ho aj navždy pamätať budem .. Vonku bolo krásne, začínala jar a všetko kvitlo, svietilo slniečko a za mnou prišiel môj miláčik. Prvé slová „Ahoj láska, milujem ťa“ , pusa a spoločná prechádzka parkom. Keď sa začalo stmievať všimla som si že je akýsi nervózny. „Edward čo sa deje?“ „Ale nič miláčik .. ja len .. musím ti niečo povedať“ srdce mi začalo búšiť ako o závod. Neviem čím to je, ale nečakala som nič dobré. Nikdy nečakám nič dobré. „Sťahujeme sa“ až mi odľahlo . „Bože, miláčik, a to si mi nemohol povedať skôr? Len to poviem mame, zbalím sa a môžeme ísť aj na kraj sveta ” „Moja, ty si ma nepochopila, to my, neznamená ty a ja ..“ v tej chvíli som už nevnímala čo hovorí, len sa mi stále premieľalo hlavou ´Edward, môj Edward ma opustí, to nie je možné, veď mi sa milujeme, musíme spolu zostarnúť, mať deti, dom, psa a byť šťastný až do smrti .. Nie .. to som určite len zle pochopila .. ´ v tom ma z myšlienok vytrhol jeho ustráchaný hlas „Ani?! Vnímaš ma ešte?“ .. „ Ja? .. ja, áno .. vnímam .. takže sa sťahuješ“ .. v tom momente mi to došlo, naozaj sa sťahuje, on, sám, nie my, nie ja, len on .. Možno keby som to vzala späť a nevyslovila to, nebola by to pravda, len môj výmysel, môj strach .. zlá nočná mora .. Len že ja som to povedala, on sa naozaj sťahuje, preč .. ďaleko .. bezo mňa .. Čo si len počnem? Sama? „Moja, ani nevieš ako mi to je ľúto ..“ povedal smutným hlasom, jemne si ma pritiahol a objal tak tuho, akoby sme sa lúčili na veky. Nelúčili.. Prešiel rok, ktorý bol samozrejme veľmi ťažký, ale zvládla som ho. Úspešne som doštudovala, našla si priateľov, kúpila si psa, dom.. našla snúbenca .. ktorý všetko skomplikoval, alebo som to ja ktorá všetko komplikuje?
...
30. januára 2011
...
http://i264.photobucket.com/albums/ii19 ... h1/P12.jpg
...
Čo viac k tomu dodať? .. Čo by som mu asi tak mala odpísať? Niečo v zmysle: „Ahoj, tiež mi chýbaš. Hej, bývam v dome, mám psa, volá sa Ajka inak a áno, brat tiež nebýva u našich, mimochodom mám snúbenca, ale teším sa že ťa uvidím. Tiež ťa milujem ..“ ? Nemusíte mi dva krát hovoriť. Ja som toho schopná .. Ale nespravila som to .. Tlačítko ´delete´ všetko vyriešilo. Škoda, že také nemám aj v hlave. Klik .. spomienka je preč .. klik .. trapas je preč .. klik .. tohto človeka neľúbim .. klik .. tohto už nepoznám .. klik ..
Pokračovanie ...
Prešiel deň, dva, tri .. teraz už je určite v meste .. rána bývajú ťažké, obzvlášť pre mňa, ale toto ráno bolo niečím iné .. Neviem čo som robila v noci, keďže som podľa všetkého spala, ale zobudila som sa s vyplakanými očami .. len boh vie čo sa mi snívalo. Asi to nebolo nič pekné ..
Pomaličky som sa vykopala z postele, aj keď vonku bola ešte tma, vedela som, že aj keby som si znovu ľahla tak nezaspím .. Nie žeby som mala problémy so spánkom, skôr s niečím iným .. napríklad niečím takým ako je srdce ´delete´ nefungovalo tak ako som chcela .. mail bol síce preč, ale jeho text som mala stále v hlave .. ´Zlatíčko ... stále ťa milujem ... navždy ... tvoj Edward´ . Som hlupaňa .. Stefan! To jeho milujem. To on je moja láska, môj život, moje všetko a hlavne ON je môj snúbenec. Keby som ho neľúbila, nezasnúbim sa s nim .. nechcela by som si ho vziať .. keby ... ale vtedy tu nebol Edward .. bože! O čom to rozmýšľam?! Vážne som hlupaňa ... Edward si príde a odíde. Stefan je tu navždy. To Stefan tu bol keď som bola sama a opustená, to on mi pomohol sa z toho dostať. Oh, Stefan ... keby si len vedel čo sa deje . Postavila som sa pred zrkadlo a vážnym hlasom povedala sama sebe „Uvedom sa! Si dospelá žena! Rozumná! Už nemáme 17 rokov! Vzchop sa a žij ďalej .. Žila si bez neho do teraz, budeš aj potom!“
Mhm .. hej, reči .. veľmi mi to nepomohlo. Ale spomenula som si čo mi vravievala moja mamka.. „Zlato, vždy keď budeš mať starosti upratuj. Vyčistíš si hlavu a aj dom. Zabiješ dve muchy jednou ranou!“
Dobrá rada. U mňa neplatná. Tak ako asi väčšina vecí. Ja som stále nie ako mimo normu a pravidiel.
...
„Ajuška! Miláčik! No čo moja? Čo si myslíš ty? Mám ísť za Edwardom? Ty to určite budeš vedieť najlepšie ...“
Ajka mi poradila, že určite nebude na škodu keď sa s Ediem stretneme a len tak si pokecáme o tom čo bolo. Pospomíname sa staré časy. Veď to že mám snúbenca sa nerovná nemať žiadnych priateľov .. Dobre, priznávam sa, nebola to Ajka ale moja chorá myseľ čo mi toto poradila .. Čo už taký čas .. Presne viem ako to prebehne, stretneme sa v reštaurácii, na verejnosti .. Tam sa o nič nepokúsi. Na privítanie sa objímeme, pusa na líčko, podanie rúk .. hocičo .. veď starí priatelia .. Porozprávame si čo sme za ten rok zažili, poviem mu o Stefanovi, on mi povie o svojej snúbenici /tajne dúfam že žiadnu nemá/, najeme sa a pôjdeme domov .. každý sám .. Večer zavolám Stefanovi, ako sa má, čo dnes robil a s pokojnou a hlavne prázdnou hlavičkou pôjdem spať ... Myslím si že mam skvelý plán .. Asi viete ako to dopadlo .. úplne od samej nudy som vytiahla zo šatníka najkrajšie šaty, natočila si vlasy a len tak trošičku som stresovala ...
Keď som stála pred zrkadlom, uvedomila som si čo robím ... Ja stresujem .. Klepali sa mi nohy, kontrolovala som si dych a vyzerala som ako by som šla niekam na módnu prehliadku a nie za starým kamarátom .. Nič také. Toto Stefanovi nespravím ... Idem v teplákoch. Viem že to možno oľutujem, ale keď ma Edie stále tak nehorázne ľúbi ako to písal v maily, budem sa mu páčiť aj tak ..
O 3 hodiny:
„Bože... To nemôže byť pravda .. ty si ešte krajšia ako si bola, a to je už čo povedať .. Wáu ..“
„Nepreháňajme to, stále som taká istá, akurát som trošíčku pribrala.. zostarla .. zošedivela a tak .. veď vieš .. ale ty si sa vôbec nezmenil .. dokonca mám pocit že máš stále sladkých 17“ odpovedala som s chichotom .. Naozaj bol krásny ... Ešte krajší než naposledy. Zmužnel, vyrástli mu vlasy a v očiach mal ten pohľad .. viete, ten ktorým na vás pozerá váš priateľ, snúbenec, manžel .. ten pohľad, pod ktorým sa vám roztrasú kolená a v žalúdku máte motýle .. srdce vám búši tak, že máte pocit že vám snáď vyskočí z hrude a to že ste mimo vidia ľudia ešte aj na druhej strane zemegule .. Modlila som sa aby si to nevšimol .. Snáď nie som až taká zlá herečka.
A samozrejme objatie ... to objatie .. nikdy som na neho nezabudla .. stále ho ľúbim .. bože .. ja ho stále ľúbim .. ako je to možné? Po toľkých rokoch .. po tom mori sĺz, ktoré som pre neho vyplakala a on sa to zjaví len tak, ako keby sa nechumelilo, postíska ma a ja som totálne mimo ..
„Moja? Ani nevieš ako si mi chýbala .. už som si myslel, že ťa nikdy neuvidím .. Ja .. Ja .. poď sme .. niečo ti pošepkám“
„Edie, nie .. ja nemôžem .. ja mám ..“
„Ja viem, ty máš psa.. a dom .. to nič ..“
„Nie .. ja ..“
Nestihla som dokončiť, keď že .. sa mi zakrútila hlava, srdce bolo už dávno niekde v Amerike a jeho ústa na mojich ...
To be continued ..
Dúfam, že sa bude aspoň trošku páčiť