Osídla lásky
Napísal: Uto 26 Okt 2010, 23:18
Úvod
Marianna Holsenová je mladá 24 ročná učiteľka na základnej škole, ktorá už vo svojom živote zažila veľa zlého. Býva v rodinnom domčeku u svojich veľmi dobrých priateľov manželov Evi a Sashu Angelovcov spolu s ich malým synčekom Markom. Po nevšednom zoznámení so sympatických Sashovým kolegom Michaelom to vyzerá že sa aj na Marianu usmialo šťastie. Katastrofy však na seba nenechajú dlho čakať a zdá sa že Mariane šťastie nie je súdené...
1.diel
Zababušená až po uši vnímam mäkkosť perín a viem, že čoskoro sa slnečné svetlo prederie roletami na oknách mojej izby. Prenikajú do nej zvuky, ktoré naznačujú že za dverami už prebieha život. Počuť ospalé šomranie Sashu, ktorého Eva aj dnes rovnako ako každé ráno budí do práce, aj veselý hlások malého Marka. Iste sa už premáva po byte ako by mu za to platili. Dvere sa otvorili, niekto zo mňa stiahol perinu. „Ešte chvíľku...“ zamrnčala som a pretočila sa na druhý bok. „Vstávaj ospalec. Ideme do mesta. Dúfam že si na to nezabudla.“ vítala ma Eva opäť dobre naladená. „Je to beznádejné, pri Eve sa mi už zaspať nepodarí.“ pomyslela som si. A hoci vonku sa ešte mesto len prebúdzalo do sviežeho rána Eva mala už poobedie. Večne pripravená, dobre naladená, taká optimistická až je to nákazlivé. Nechápem ako to pri nej Sasha môže vydržať. Taký lenivec pri žene s toľkým elánom. „Čo ideme kupovať?“ zakričala som smerom ku kuchyni, Eva sa už stihla premiestniť. Ako vždy, ticho mi bolo odpoveďou. Zaručený spôsob ako ma dostať z postele – neodpovie pokým si pre odpoveď neprídem...
Vyhrabala som sa spod teplých perín, nazula papuče a presunula sa do tej časti domu, kde to žilo životom. Ešte nekoordinovanými pohybmi som zaujala svoje miesto pri stole, chopila sa šálky s horúcou rannou kávou a zopakovala svoju otázku: „Tak čo ideme kupovať?“ „Čokoládku“ okamžite sa do debaty zapojil malý Marko. Zasmiala som sa. Naozaj úžasné dieťa. Už od narodenia bol živý až hrôza, na Evinu radosť a Sashovu smolu. Ten sa totiž živému dieťatku veľmi nepotešil a veľmi rýchlo pochopil že mať dieťa neznamená len utierať pokakaný zadoček a vymieňať pocikané plienky. „Áno, aj čokoládku.“ „No výborne, začínala som mať dojem že pôjdeme k ušnému“ podpichla som.
Keď sme o hodinu neskôr vyšli z útulného domu do chladného počasia bolo mi už celkom jasné že to len obyčajná prechádzka po meste nebude. Áno, moja drahá kamarátka Eva si totiž vzala do hlavy, že ma zoznámi z nejakým milým mladým mužom a žiadne moje protesty nebrala do úvahy. „No tak pohni lebo prídeš neskoro.“ súrila ma. Nohy ma vo vysokých podpätkoch nevýslovne boleli. „Vôbec nechápem, ako som sa na toto mohla nechať nahovoriť“ vyčítala som si v duchu. „Mohlo mi to byť podozrivé už keď ma navliekala do týchto príšerných šiat“
„Fajn sme tu, a ešte máme pár minút k dobru“ zastavili sme pred malou ošumelou kaviarňou. Nikdy predtým som tu nebola a zrejme sem už nikdy viac ani neprídem. Kaviareň pôsobila dosť ošarpane, no keď sme vošli do vnútra ovanulo ma teplo a príjemná vôňa. „Tamto je. Tak príjemnú zábavu. Keď skončíte, ozvi sa mi. Skočíme na nákup.“ usmiala sa Eva nad svojim triumfálnym zakončením. „Zbláznila si sa? Nemôžeš ma tu s tým chlapom nechať samu. Veď ho vôbec nepoznám, o čom sa s ním asi budem baviť?“ zasipela som dávajúc si pozor aby sa moje slová nedoniesli až k môjmu dnešnému spoločníkovi.
„No. Vyzerá ako učiteľ, takže si určite budete mať čo povedať. Maj sa“ „Vyzerá ako učiteľ?“ v hlave sa mi rojili otázniky. No odpoveď som nedostala lebo Eva sa už otočila a odkráčala z kaviarne. Stála som tam ako prikovaná a zízala na jej siluetu za oknom. Sníva sa mi. Toto snáď nemôže byť pravda. Moja najlepšia kamarátka ma tu takto nechala. Začala som zvažovať svoje možnosti. Ak by som odtiaľto strmhlav utiekla určite by som Eve narobila problémy. Ale ona teraz narobila problémy mne, a ja sa z nich musím vyhrabať sama. Zrejme mi neostávalo nič iné len si prisadnúť k tomu mladému mužovi a vypiť si s ním šálku kávy. No čo, veď potom sa môžem vyhovoriť že už niečo mám. Spokojná so svojim plánom som sa teda otočila a rozhodne vykročila k stolu oproti. Sadla som si na stoličku vedľa môjho spoločníka a pokúsila sa o ten najočarujúcejší úsmev. Akosi mi to však nevyšlo a sánka mi stvrdla v čudnom úškrne. Keď mladík iba prevrátil očami nechápavo na mňa zazerajúc nemohla som sa prinútiť povedať tie dve prosté slová ktoré mi uviazli v krku. „Som Mariana“ vyjachtala som napokon hoci v hlave mi to znelo oveľa lepšie. Pripadala som si ako totálna krava. Pri stole nastalo čudesné ticho a ja som rozmýšľala, čo som asi zase pobabrala. Sieť mojich myšlienok však prerušil akýsi hlas.
„Nemáte v sebe ani kúska hanbi?“ osopilo sa na mňa mladé dievča s kučeravými vlasmi a ostrým pohľadom. Keď však videlo že zo seba nevydám ani hláska obrátilo svoj hnev na chlapca. „Myslela som, že si ma sem volal aby sme si to vyriešili a ujasnili a ty ju privedieš priamo sem? Mal si dojem že to bude vtipné?“ jačala ako zmyslov zbavené. „Zmyslom pre humor si nikdy neprekypoval prečo asi? Vieš čo? Nevolaj mi už. Nechcem ťa už nikdy vidieť.“ V tvári už bola celá červená, chvíľami som myslela že od toľkého chrlenia nadávok jej aj zabehne. Ukončila to však šmahom ruky. Plesk. Rana ako z dela a dievčina sa otočila na odchod.
Na tvári môjho spoločníka sa objavil veľký červený fľak. „Veľmi pekne ďakujem“ vrhol na mňa nenávistný pohľad a vybehol za tou mladou dievčinou. Bolo mi do plaču. Eva čo si mi to zase urobila? Rozbila som niekomu vzťah. Celá zahanbená a v tvári zrejme červenšia než tá mladá slečna som vstala od stola a pobrala som sa na odchod vyhýbajúc sa pohoršeným pohľadom ostatných návštevníkov kaviarne. Až vonku som mala pocit že sa konečne môžem nadýchnuť. „Hlavná 40“ zašomrala som keď som nasadla do najbližšieho taxíka a modlila som sa nech ma čo najrýchlejšie vezme domov. Takýto trapas som v živote nezažila.
O pár dní neskôr:
Tichou izbou sa ozývalo klopanie. Bolo to už štvrtý krát v ten deň čo sa pokúšala o zmierenie. A to nerátam tie dni predtým. „Opravujem písomky“ zakričala som, no aj tak som vedela že ju to neodradí. Pootvorila dvere, najprv nazrela dnu a až potom vošla úplne. „Volal ti otec. Vyzerá to lepšie“ Mama prekonala infarkt a odvtedy mi otec poslušne hlásil čo je nové. Zalovila som v kabelke a pozerala na displej telefónu. Tri zmeškané hovory. Logické že keď som nezdvíhala, zavolal na pevnú. No Eva to teraz využila ako dôvod aby mohla za mnou. „Ešte sa hneváš?“ nahodila psie očká. Typické. Hotové neviniatko. Robieva to vždy keď niečo vyvedie a väčšinou jej to prejde, lenže teraz nie, ja nie som Sasha. Na neho to možno platí, no na mňa nie. Bola som takáto tvrdá už dobrých pár dní. Vlastne celkom 5. Dosť času aby sa stihla poučiť a pochopila, že známosti si budem hľadať sama. „No tak Ria. Kto mohol vedieť že tam príde jeho dievča? Nenechala by som ťa tam keby som to vedela.“ „Tušiť si to mohla. Povedala si, že ho poznáš“ opakovala som snáď už po stý krát. „Prepáč“ sklopila zrak. „Ešte nikdy si sa takto dlho nehnevala.“ „Ešte nikdy si to takto neprehnala.“ z môjho pohľadu išiel strach, no sama som dobre vedela že sa už nehnevám tak ako v ten deň. Vlastne mi to už prišlo celkom smiešne. Len dúfam že sa tí dvaja uzmierili, lebo inak bude na svete ďalší človek ktorý má dôvod ma nenávidieť. Nečakane som sa zasmiala. Eva na mňa chvíľu neveriacky pozerala, potom to pochopila ako znak zmieru a opäť nahodila veselý úškrn. Hm, hneď mi bolo jasné že to len predstiera aby som ju už zbavila trápenia. Keď sa nemá s kým rozprávať je ako chorá. „Mám pre teba prekvapenie.“ zatrilkovala.
„Aké?“ zdá sa mi to, alebo sa v mojom hlase myhla zvedavosť? Nezdá. Prekvapenia som odjakživa milovala. „Ideme do mesta“ „Dúfam že nie do nejakej kaviarne“ zatvárila som sa na oko neprístupne. „Nie. Ideme ti kúpiť nejaké pekné šaty na večer.“ „Čo má byť večer?“ nechápavo som na ňu hľadela. „No večer k nám príde jeden Sashov kolega a ja by som chcela aby si pred ním čo najlepšie zapôsobila.“ oznámila mi len tak akoby mimochodom. Zase? Zaznelo mi v hlave. „Nie Eva so mnou nerátaj. Zase ma chceš zatiahnuť do nejakej šlamastiky.“ vybuchla som nečakane. Už som mala tých jej výstrelkov akurát tak dosť. „Prosím prosím“ áno správne zase tie psie oči. Neverili by ste aká vie byť presvedčivá keď chce. A tak vlastne ani neviem akým zázrakom o hodinu som stála pred skúšacou kabínou, ovešaná šatami ako vianočný stromček. Skúšala som jedny šaty za druhými, skúsenému oku Evi však neunikli žiadne drobnosti.
V jedných som mala široké boky, druhé boli zas príliš krátke a ďalšie boli na spodku rozpárané. „Vieš, chcem aby si na Michaela zapôsobila a nie ho nalákala do postele.“ zhodnotila keď som sa pri nej točila už hádam v trinástich šatách, ktoré mali pre zmenu neprimeraný výstrih.
Po dvoch hodinách som to vzdala a zobrala do ruky prvé ktoré ma zaujali. Zaplatila som a už sme sa rútili autom k domu. Snažila som sa nevnímať Evine poznámky. „Tie levanduľové boli krajšie. Mala si zobrať tie.“ „Eva pozor červená.“ skríkla som. V sekunde šliapla na brzdu. Stihli sme to len tak tak. Zvyšok cesty sme už strávili v tichu no aj tak som prišla domov rozčúlená. Človek nevie čo mu má na Eve viac vadiť. Keď rozpráva a každého častuje svojimi komentármi (Eva vždy hovorí čo si myslí, nehľadiac na to či to niekoho zraní alebo nie) alebo keď je ticho a tvári sa akoby jej niekto zjedol večeru. Zacapla som dvere na izbe aby jej bolo jasné že nemám záujem o konverzáciu a sadla som si k zrkadlu. Keď už ma na to nahovorila, musím to dotiahnuť dokonca. Make – up, ceruzka, špirála, rúž a ešte vlasy. Aby mi čas rýchlejšie ubiehal pohmkávala som si.
Začula som zvonček na dverách, ten ich slávny Michael už zrejme dorazil. „Vyzerám v celku dobre“ skonštatovala som si len tak sama pre seba, keď som bola hotová s prípravou zovňajšku. Práve keď som sa chystala vyjsť z izby a ukázať sa všetkým v plnej paráde zazvonil mi mobil. Vylovila som ho z kabelky. Na displeji svietilo „OCKO“ . Sekunda v ktorej som pochopila...
„A golfista na to...“ pointa Sashovho vtipu zanikla, keď som vstúpila do obývačky.
Po lícach mi tiekli horúce slzy, nestačila som ich utierať. Celá moja hodinová príprava bola v kýbli, vyzerala som ako strašidlo, no bolo mi to jedno. Potrebovala som len aby ma niekto silno objal. Eva bola v okamihu pri mne. „Čo sa stalo?“ spýtala sa. „Mama.“ povedala som a klesla na zem....
Marianna Holsenová je mladá 24 ročná učiteľka na základnej škole, ktorá už vo svojom živote zažila veľa zlého. Býva v rodinnom domčeku u svojich veľmi dobrých priateľov manželov Evi a Sashu Angelovcov spolu s ich malým synčekom Markom. Po nevšednom zoznámení so sympatických Sashovým kolegom Michaelom to vyzerá že sa aj na Marianu usmialo šťastie. Katastrofy však na seba nenechajú dlho čakať a zdá sa že Mariane šťastie nie je súdené...
1.diel
Zababušená až po uši vnímam mäkkosť perín a viem, že čoskoro sa slnečné svetlo prederie roletami na oknách mojej izby. Prenikajú do nej zvuky, ktoré naznačujú že za dverami už prebieha život. Počuť ospalé šomranie Sashu, ktorého Eva aj dnes rovnako ako každé ráno budí do práce, aj veselý hlások malého Marka. Iste sa už premáva po byte ako by mu za to platili. Dvere sa otvorili, niekto zo mňa stiahol perinu. „Ešte chvíľku...“ zamrnčala som a pretočila sa na druhý bok. „Vstávaj ospalec. Ideme do mesta. Dúfam že si na to nezabudla.“ vítala ma Eva opäť dobre naladená. „Je to beznádejné, pri Eve sa mi už zaspať nepodarí.“ pomyslela som si. A hoci vonku sa ešte mesto len prebúdzalo do sviežeho rána Eva mala už poobedie. Večne pripravená, dobre naladená, taká optimistická až je to nákazlivé. Nechápem ako to pri nej Sasha môže vydržať. Taký lenivec pri žene s toľkým elánom. „Čo ideme kupovať?“ zakričala som smerom ku kuchyni, Eva sa už stihla premiestniť. Ako vždy, ticho mi bolo odpoveďou. Zaručený spôsob ako ma dostať z postele – neodpovie pokým si pre odpoveď neprídem...
Vyhrabala som sa spod teplých perín, nazula papuče a presunula sa do tej časti domu, kde to žilo životom. Ešte nekoordinovanými pohybmi som zaujala svoje miesto pri stole, chopila sa šálky s horúcou rannou kávou a zopakovala svoju otázku: „Tak čo ideme kupovať?“ „Čokoládku“ okamžite sa do debaty zapojil malý Marko. Zasmiala som sa. Naozaj úžasné dieťa. Už od narodenia bol živý až hrôza, na Evinu radosť a Sashovu smolu. Ten sa totiž živému dieťatku veľmi nepotešil a veľmi rýchlo pochopil že mať dieťa neznamená len utierať pokakaný zadoček a vymieňať pocikané plienky. „Áno, aj čokoládku.“ „No výborne, začínala som mať dojem že pôjdeme k ušnému“ podpichla som.
Keď sme o hodinu neskôr vyšli z útulného domu do chladného počasia bolo mi už celkom jasné že to len obyčajná prechádzka po meste nebude. Áno, moja drahá kamarátka Eva si totiž vzala do hlavy, že ma zoznámi z nejakým milým mladým mužom a žiadne moje protesty nebrala do úvahy. „No tak pohni lebo prídeš neskoro.“ súrila ma. Nohy ma vo vysokých podpätkoch nevýslovne boleli. „Vôbec nechápem, ako som sa na toto mohla nechať nahovoriť“ vyčítala som si v duchu. „Mohlo mi to byť podozrivé už keď ma navliekala do týchto príšerných šiat“
„Fajn sme tu, a ešte máme pár minút k dobru“ zastavili sme pred malou ošumelou kaviarňou. Nikdy predtým som tu nebola a zrejme sem už nikdy viac ani neprídem. Kaviareň pôsobila dosť ošarpane, no keď sme vošli do vnútra ovanulo ma teplo a príjemná vôňa. „Tamto je. Tak príjemnú zábavu. Keď skončíte, ozvi sa mi. Skočíme na nákup.“ usmiala sa Eva nad svojim triumfálnym zakončením. „Zbláznila si sa? Nemôžeš ma tu s tým chlapom nechať samu. Veď ho vôbec nepoznám, o čom sa s ním asi budem baviť?“ zasipela som dávajúc si pozor aby sa moje slová nedoniesli až k môjmu dnešnému spoločníkovi.
„No. Vyzerá ako učiteľ, takže si určite budete mať čo povedať. Maj sa“ „Vyzerá ako učiteľ?“ v hlave sa mi rojili otázniky. No odpoveď som nedostala lebo Eva sa už otočila a odkráčala z kaviarne. Stála som tam ako prikovaná a zízala na jej siluetu za oknom. Sníva sa mi. Toto snáď nemôže byť pravda. Moja najlepšia kamarátka ma tu takto nechala. Začala som zvažovať svoje možnosti. Ak by som odtiaľto strmhlav utiekla určite by som Eve narobila problémy. Ale ona teraz narobila problémy mne, a ja sa z nich musím vyhrabať sama. Zrejme mi neostávalo nič iné len si prisadnúť k tomu mladému mužovi a vypiť si s ním šálku kávy. No čo, veď potom sa môžem vyhovoriť že už niečo mám. Spokojná so svojim plánom som sa teda otočila a rozhodne vykročila k stolu oproti. Sadla som si na stoličku vedľa môjho spoločníka a pokúsila sa o ten najočarujúcejší úsmev. Akosi mi to však nevyšlo a sánka mi stvrdla v čudnom úškrne. Keď mladík iba prevrátil očami nechápavo na mňa zazerajúc nemohla som sa prinútiť povedať tie dve prosté slová ktoré mi uviazli v krku. „Som Mariana“ vyjachtala som napokon hoci v hlave mi to znelo oveľa lepšie. Pripadala som si ako totálna krava. Pri stole nastalo čudesné ticho a ja som rozmýšľala, čo som asi zase pobabrala. Sieť mojich myšlienok však prerušil akýsi hlas.
„Nemáte v sebe ani kúska hanbi?“ osopilo sa na mňa mladé dievča s kučeravými vlasmi a ostrým pohľadom. Keď však videlo že zo seba nevydám ani hláska obrátilo svoj hnev na chlapca. „Myslela som, že si ma sem volal aby sme si to vyriešili a ujasnili a ty ju privedieš priamo sem? Mal si dojem že to bude vtipné?“ jačala ako zmyslov zbavené. „Zmyslom pre humor si nikdy neprekypoval prečo asi? Vieš čo? Nevolaj mi už. Nechcem ťa už nikdy vidieť.“ V tvári už bola celá červená, chvíľami som myslela že od toľkého chrlenia nadávok jej aj zabehne. Ukončila to však šmahom ruky. Plesk. Rana ako z dela a dievčina sa otočila na odchod.
Na tvári môjho spoločníka sa objavil veľký červený fľak. „Veľmi pekne ďakujem“ vrhol na mňa nenávistný pohľad a vybehol za tou mladou dievčinou. Bolo mi do plaču. Eva čo si mi to zase urobila? Rozbila som niekomu vzťah. Celá zahanbená a v tvári zrejme červenšia než tá mladá slečna som vstala od stola a pobrala som sa na odchod vyhýbajúc sa pohoršeným pohľadom ostatných návštevníkov kaviarne. Až vonku som mala pocit že sa konečne môžem nadýchnuť. „Hlavná 40“ zašomrala som keď som nasadla do najbližšieho taxíka a modlila som sa nech ma čo najrýchlejšie vezme domov. Takýto trapas som v živote nezažila.
O pár dní neskôr:
Tichou izbou sa ozývalo klopanie. Bolo to už štvrtý krát v ten deň čo sa pokúšala o zmierenie. A to nerátam tie dni predtým. „Opravujem písomky“ zakričala som, no aj tak som vedela že ju to neodradí. Pootvorila dvere, najprv nazrela dnu a až potom vošla úplne. „Volal ti otec. Vyzerá to lepšie“ Mama prekonala infarkt a odvtedy mi otec poslušne hlásil čo je nové. Zalovila som v kabelke a pozerala na displej telefónu. Tri zmeškané hovory. Logické že keď som nezdvíhala, zavolal na pevnú. No Eva to teraz využila ako dôvod aby mohla za mnou. „Ešte sa hneváš?“ nahodila psie očká. Typické. Hotové neviniatko. Robieva to vždy keď niečo vyvedie a väčšinou jej to prejde, lenže teraz nie, ja nie som Sasha. Na neho to možno platí, no na mňa nie. Bola som takáto tvrdá už dobrých pár dní. Vlastne celkom 5. Dosť času aby sa stihla poučiť a pochopila, že známosti si budem hľadať sama. „No tak Ria. Kto mohol vedieť že tam príde jeho dievča? Nenechala by som ťa tam keby som to vedela.“ „Tušiť si to mohla. Povedala si, že ho poznáš“ opakovala som snáď už po stý krát. „Prepáč“ sklopila zrak. „Ešte nikdy si sa takto dlho nehnevala.“ „Ešte nikdy si to takto neprehnala.“ z môjho pohľadu išiel strach, no sama som dobre vedela že sa už nehnevám tak ako v ten deň. Vlastne mi to už prišlo celkom smiešne. Len dúfam že sa tí dvaja uzmierili, lebo inak bude na svete ďalší človek ktorý má dôvod ma nenávidieť. Nečakane som sa zasmiala. Eva na mňa chvíľu neveriacky pozerala, potom to pochopila ako znak zmieru a opäť nahodila veselý úškrn. Hm, hneď mi bolo jasné že to len predstiera aby som ju už zbavila trápenia. Keď sa nemá s kým rozprávať je ako chorá. „Mám pre teba prekvapenie.“ zatrilkovala.
„Aké?“ zdá sa mi to, alebo sa v mojom hlase myhla zvedavosť? Nezdá. Prekvapenia som odjakživa milovala. „Ideme do mesta“ „Dúfam že nie do nejakej kaviarne“ zatvárila som sa na oko neprístupne. „Nie. Ideme ti kúpiť nejaké pekné šaty na večer.“ „Čo má byť večer?“ nechápavo som na ňu hľadela. „No večer k nám príde jeden Sashov kolega a ja by som chcela aby si pred ním čo najlepšie zapôsobila.“ oznámila mi len tak akoby mimochodom. Zase? Zaznelo mi v hlave. „Nie Eva so mnou nerátaj. Zase ma chceš zatiahnuť do nejakej šlamastiky.“ vybuchla som nečakane. Už som mala tých jej výstrelkov akurát tak dosť. „Prosím prosím“ áno správne zase tie psie oči. Neverili by ste aká vie byť presvedčivá keď chce. A tak vlastne ani neviem akým zázrakom o hodinu som stála pred skúšacou kabínou, ovešaná šatami ako vianočný stromček. Skúšala som jedny šaty za druhými, skúsenému oku Evi však neunikli žiadne drobnosti.
V jedných som mala široké boky, druhé boli zas príliš krátke a ďalšie boli na spodku rozpárané. „Vieš, chcem aby si na Michaela zapôsobila a nie ho nalákala do postele.“ zhodnotila keď som sa pri nej točila už hádam v trinástich šatách, ktoré mali pre zmenu neprimeraný výstrih.
Po dvoch hodinách som to vzdala a zobrala do ruky prvé ktoré ma zaujali. Zaplatila som a už sme sa rútili autom k domu. Snažila som sa nevnímať Evine poznámky. „Tie levanduľové boli krajšie. Mala si zobrať tie.“ „Eva pozor červená.“ skríkla som. V sekunde šliapla na brzdu. Stihli sme to len tak tak. Zvyšok cesty sme už strávili v tichu no aj tak som prišla domov rozčúlená. Človek nevie čo mu má na Eve viac vadiť. Keď rozpráva a každého častuje svojimi komentármi (Eva vždy hovorí čo si myslí, nehľadiac na to či to niekoho zraní alebo nie) alebo keď je ticho a tvári sa akoby jej niekto zjedol večeru. Zacapla som dvere na izbe aby jej bolo jasné že nemám záujem o konverzáciu a sadla som si k zrkadlu. Keď už ma na to nahovorila, musím to dotiahnuť dokonca. Make – up, ceruzka, špirála, rúž a ešte vlasy. Aby mi čas rýchlejšie ubiehal pohmkávala som si.
Začula som zvonček na dverách, ten ich slávny Michael už zrejme dorazil. „Vyzerám v celku dobre“ skonštatovala som si len tak sama pre seba, keď som bola hotová s prípravou zovňajšku. Práve keď som sa chystala vyjsť z izby a ukázať sa všetkým v plnej paráde zazvonil mi mobil. Vylovila som ho z kabelky. Na displeji svietilo „OCKO“ . Sekunda v ktorej som pochopila...
„A golfista na to...“ pointa Sashovho vtipu zanikla, keď som vstúpila do obývačky.
Po lícach mi tiekli horúce slzy, nestačila som ich utierať. Celá moja hodinová príprava bola v kýbli, vyzerala som ako strašidlo, no bolo mi to jedno. Potrebovala som len aby ma niekto silno objal. Eva bola v okamihu pri mne. „Čo sa stalo?“ spýtala sa. „Mama.“ povedala som a klesla na zem....