Vsade dobre-doma najlepšie
Napísal: Pon 25 Okt 2010, 22:46
ÚVOD
,, Máš výpoveď!" celý kolobeh mojich problémov začal touto vetou. Prišla som o prácu a postupom času som si začala uvedomovať, že prídem aj o dom. V ten deň, keď mi napadla táto myšlienka, som trávila svoj teraz už relaxačný deň na verande jedného domu z radovky. Áno, žijem v radovke, ale už zrejme dlho nebudem.
Toto som ja. Utrápená životom veruže nevyzerám, ale problémov mám teraz nad hlavu. Volám sa Lillian Kornwell a pochádzam z jednej malej dediny. Tam som to však nevydržala a tak som prišla do veľkomesta a do mojej radovky, kde mám kopec milých susedov, ktorí vás každé ráno volajú na kávu, či na čaj. Mám 26 rokov.
Ďalším problémom je môj priateľ. Chcel mi naskytnúť pomoc a preto zdupkal do hlavného mesta. Typickí chlapi. Tvári sa, že je to naliehavé, ale kto vie, kde je pes zakopaný.
Tým pádom som opustená a bez peňazí. Čo viac k šťastiu si priať? Za pár dní aj bez domu. To mi už pripomenula aj moja kamarátka a susedka Christina jedného večera.
,, Lil, toto je na nepochopenie. Ty to nezvládneš...čo budeš robiť? Skončíš na ulici?" načrtla problém, kým som usilovne pripravovala špagety.
,, Ešte aj ty do mňa rýp."
,, Prepáč...ja..ja to nemyslím zle. Ale nemôžeš to nechávať len tak."
,, To mi je ale novinka.."odvrkla som ironicky.
,, Nehnevaj sa Lilli. A čo tvoji rodičia...tí by ti nevedeli pomôcť?"
V tom momente som sa porezala....To nemyslí vážne! Moji rodičia? Rodičia od ktorých som ušla v 19stke. Rodičia, ktorí možno už zabudli, že vôbec som.
,, Christina...zamysli sa...to...ehm, ten tvoj nápad je absurdný!"
Zúrivo som miešala zmes na špagety, až som sa začínala strachovať o životnosť misky.
,, Nie, podľa mňa to nie je absurdné. Veď ťa vychovali a volávajú ti na každý sviatok....no veď len sama povedz, koľko krát si odmietla pozvánku navštíviť ich?"
To už pri mne stála.
,, Musíš tam ísť! Nemáš na výber....Alebo chceš zostať na ulici ako bezdomovec, či čo?! Maj aspoň štipku zdravého rozumu....Pôjdeš tam...a ho-to-vo!"
Posledné slovo natiahla na pol minúty, až ma striaslo. Rozprávala tak výchovne, ako už na mňa dávno nikto.
,, Ja sa ťa bojím..." zašepkala som s úsmevom.
,, Máš sa aj prečo!"
,, Ako to myslíš?"
,, Sľubuješ, že ma nezabiješ?"
Opýtala sa s hrôzou v hlase.
,, Do kelu, čo si zasa vyviedla?"
,, Ále...nič také veľkolepé...len som zavolala tvojim rodičom..."
,, Čo si spravila?"
Asi sa mala začať triasť v tú chvíľu ona.
,, Lil....zabiješ ma?"
,, Ja.....ja ťa zabijem!"
,, Tak sa najedz... v kľude.. Jedlo odburáva stres a zlosť. A prídem potom...hm...radšej!"
A už jej nebolo. Sadla som si k stolu so špagetami. Voňali úžasne, avšak mne sa obracal žalúdok.
Zjedla som ich na jeden šup a už pri mne zasa stála.
,, Kľudnejšia?"
,, Ako si len mohla? Nevidela som ich už 7 rokov! Chápeš, 7 rokov!" kričala som so slzami v očiach.
,, Lilli, ty ani nevieš o čo prichádzaš. Oni sa už na teba tešia...a vraj nejaká Marie spraví tortu len kvôli tebe! Lilli, kto kvôli tebe spravil tortu?....N-i-k-t-o!!..."
,, Marie je slúžka...."
,, Je mi jedno, kto to je....spraví ti tortu!...Ja viem, že si naštvatá a máš na to plné právo....len ja už teraz viem jednu vec...ty mi budeš ďakovať..."zašepkala.
,, Asi mi ten krátky výlet nezaškodí..." dodala som usmrkane.
,, On ti pomôže!"
,, Koľko tam budem musieť byť?"
,, Kým ti nenájdem prácu tu, hlupáčik!"
Usmiala sa a objala ma.
,, Tak poď pôjdeme za susedmi Lotherovcami."
,, Prečo?"
,, Majú záujem o tvoj dom pre ich dieťa, ktoré sa im narodí. A pokiaľ nebude dospelé budú ho prenajímať. Čiže sa nabalia.."
,, Aáááá! Ja mám nápad začnem prenajímať dom a nabalím sa- neskončím na ulici a nebudem musieť absolvovať hru o život!"
,, Poďme!"
Dom Lotherovcov vyzeral tak isto ako ten môj až na zariadenie. Každý človek by si všimol, že si potrpia na moderný nábytok.
Ako prvého som zbadala pána domu. Jeho manželka nebola prítomná, pretože už sa nachádzala v nemocnici. Umýval riad z večere, ktorú práve dojedol.
,, Lillian! Rád vás opäť vidím."
,, Dobrý večer Lucas...ako sa máte?"
,, Veľmi dobre. Som potešený vašou ponukou a s manželkou sme sa už aj rozhodli. Ideme do toho. Peniaze vám vyplatíme zajtra."
,, Och to je skvelá správa. A ako sa má?"
,, Teraz som na ceste do nemocnice už vraj zanedlho porodí....Nie je neskoro až zajtra?"
,, Nie to jej vyhovuje, zajtra aj odchádza!" zakričala Christina, ktorá bola zaujatá zbierkou kníh.
,, No tak vidíte...nie je...pozdravte ju....dovi!"
V tú noc som zaspala pomerne rýchlo a s úsmevom na perách. Uvidíme, že či má vôbec zmysel.
xxx
,, Máš výpoveď!" celý kolobeh mojich problémov začal touto vetou. Prišla som o prácu a postupom času som si začala uvedomovať, že prídem aj o dom. V ten deň, keď mi napadla táto myšlienka, som trávila svoj teraz už relaxačný deň na verande jedného domu z radovky. Áno, žijem v radovke, ale už zrejme dlho nebudem.
Toto som ja. Utrápená životom veruže nevyzerám, ale problémov mám teraz nad hlavu. Volám sa Lillian Kornwell a pochádzam z jednej malej dediny. Tam som to však nevydržala a tak som prišla do veľkomesta a do mojej radovky, kde mám kopec milých susedov, ktorí vás každé ráno volajú na kávu, či na čaj. Mám 26 rokov.
Ďalším problémom je môj priateľ. Chcel mi naskytnúť pomoc a preto zdupkal do hlavného mesta. Typickí chlapi. Tvári sa, že je to naliehavé, ale kto vie, kde je pes zakopaný.
Tým pádom som opustená a bez peňazí. Čo viac k šťastiu si priať? Za pár dní aj bez domu. To mi už pripomenula aj moja kamarátka a susedka Christina jedného večera.
,, Lil, toto je na nepochopenie. Ty to nezvládneš...čo budeš robiť? Skončíš na ulici?" načrtla problém, kým som usilovne pripravovala špagety.
,, Ešte aj ty do mňa rýp."
,, Prepáč...ja..ja to nemyslím zle. Ale nemôžeš to nechávať len tak."
,, To mi je ale novinka.."odvrkla som ironicky.
,, Nehnevaj sa Lilli. A čo tvoji rodičia...tí by ti nevedeli pomôcť?"
V tom momente som sa porezala....To nemyslí vážne! Moji rodičia? Rodičia od ktorých som ušla v 19stke. Rodičia, ktorí možno už zabudli, že vôbec som.
,, Christina...zamysli sa...to...ehm, ten tvoj nápad je absurdný!"
Zúrivo som miešala zmes na špagety, až som sa začínala strachovať o životnosť misky.
,, Nie, podľa mňa to nie je absurdné. Veď ťa vychovali a volávajú ti na každý sviatok....no veď len sama povedz, koľko krát si odmietla pozvánku navštíviť ich?"
To už pri mne stála.
,, Musíš tam ísť! Nemáš na výber....Alebo chceš zostať na ulici ako bezdomovec, či čo?! Maj aspoň štipku zdravého rozumu....Pôjdeš tam...a ho-to-vo!"
Posledné slovo natiahla na pol minúty, až ma striaslo. Rozprávala tak výchovne, ako už na mňa dávno nikto.
,, Ja sa ťa bojím..." zašepkala som s úsmevom.
,, Máš sa aj prečo!"
,, Ako to myslíš?"
,, Sľubuješ, že ma nezabiješ?"
Opýtala sa s hrôzou v hlase.
,, Do kelu, čo si zasa vyviedla?"
,, Ále...nič také veľkolepé...len som zavolala tvojim rodičom..."
,, Čo si spravila?"
Asi sa mala začať triasť v tú chvíľu ona.
,, Lil....zabiješ ma?"
,, Ja.....ja ťa zabijem!"
,, Tak sa najedz... v kľude.. Jedlo odburáva stres a zlosť. A prídem potom...hm...radšej!"
A už jej nebolo. Sadla som si k stolu so špagetami. Voňali úžasne, avšak mne sa obracal žalúdok.
Zjedla som ich na jeden šup a už pri mne zasa stála.
,, Kľudnejšia?"
,, Ako si len mohla? Nevidela som ich už 7 rokov! Chápeš, 7 rokov!" kričala som so slzami v očiach.
,, Lilli, ty ani nevieš o čo prichádzaš. Oni sa už na teba tešia...a vraj nejaká Marie spraví tortu len kvôli tebe! Lilli, kto kvôli tebe spravil tortu?....N-i-k-t-o!!..."
,, Marie je slúžka...."
,, Je mi jedno, kto to je....spraví ti tortu!...Ja viem, že si naštvatá a máš na to plné právo....len ja už teraz viem jednu vec...ty mi budeš ďakovať..."zašepkala.
,, Asi mi ten krátky výlet nezaškodí..." dodala som usmrkane.
,, On ti pomôže!"
,, Koľko tam budem musieť byť?"
,, Kým ti nenájdem prácu tu, hlupáčik!"
Usmiala sa a objala ma.
,, Tak poď pôjdeme za susedmi Lotherovcami."
,, Prečo?"
,, Majú záujem o tvoj dom pre ich dieťa, ktoré sa im narodí. A pokiaľ nebude dospelé budú ho prenajímať. Čiže sa nabalia.."
,, Aáááá! Ja mám nápad začnem prenajímať dom a nabalím sa- neskončím na ulici a nebudem musieť absolvovať hru o život!"
,, Poďme!"
Dom Lotherovcov vyzeral tak isto ako ten môj až na zariadenie. Každý človek by si všimol, že si potrpia na moderný nábytok.
Ako prvého som zbadala pána domu. Jeho manželka nebola prítomná, pretože už sa nachádzala v nemocnici. Umýval riad z večere, ktorú práve dojedol.
,, Lillian! Rád vás opäť vidím."
,, Dobrý večer Lucas...ako sa máte?"
,, Veľmi dobre. Som potešený vašou ponukou a s manželkou sme sa už aj rozhodli. Ideme do toho. Peniaze vám vyplatíme zajtra."
,, Och to je skvelá správa. A ako sa má?"
,, Teraz som na ceste do nemocnice už vraj zanedlho porodí....Nie je neskoro až zajtra?"
,, Nie to jej vyhovuje, zajtra aj odchádza!" zakričala Christina, ktorá bola zaujatá zbierkou kníh.
,, No tak vidíte...nie je...pozdravte ju....dovi!"
V tú noc som zaspala pomerne rýchlo a s úsmevom na perách. Uvidíme, že či má vôbec zmysel.
xxx