Cesta
Napísal: Štv 12 Aug 2010, 00:58Z každej strany počúvam čo musím spraviť. Musíš chodiť do školy. Musíš pracovať. Musíš sa vydať. Musíš mať rodinu. Musíš....Každý z nás ide podľa akejsi predpísanej osi. Prečo sa slovíčko musí nepremení na slovíčko smieš? Prečo musíme robiť to čo ostatní? Chtiac či nechtiac robíme to čo robia všetci ostatní ľudia tejto spoločnosti. Dokážeme sa tomuto všetkému postaviť čelom? Dokážeme vybehnúť do dažďa a nemyslieť pri tom na nič iné. Na žiadne problémy. Na to kto nám kedy čo kázal? Dokážeme bežať po lúke nemysliac na nebezpečenstvo, ktoré číha z každej strany?
Modré rozbite steny. Staré dreveno okno a pri ňom vysedené kreslo, ktoré tak milujem. Trávim v ňom čo najviac svojho voľného času. Z neho mám výhľad na kvapky dažďa, ktoré padajú za oknom. Z neho vidím utrápený pohľad mojej mami, ktorá sa snaží tváriť bezstarostne, ale ja viem, že to tak nie je. V ňom rozmýšľam nad všetkými okamihmi svojho života. Občas keď sa pozrieme do minulosti nájdeme chyby, ktoré sme skôr nevideli. Vždy si kladieme otázku: „Čo keby to bolo tak a nie onak?“ Dookola opakujúce sa otázky v hlave každého jedného z nás. Všetci sme len akýmisi zrnkami piesku. Zrnkami piesku v púšti. Koľko nás je na tomto svete? Mnoho! Nedokážeme tvoriť krásne pieskové duny. Každý jeden z nás ich túži vidieť. Všetci chceme dokonalý svet, ale tak to nikde, nikdy nefunguje. Naše pieskové duny ničia hádky, konflikty ba dokonca vojny. Túžime niečo dokázať. Zmeniť tento svet, ale dá sa to? Koľkým sa to podarí? Od malička som čítavala knihy. Práve kvôli nim sa stalo moje obľúbené kreslo také vysedené. Ponárala som sa do fantastických myšlienok svetových autorov. Snažila som sa vcítiť do života hrdinov týchto kníh. Kreslo pre mňa bolo magické. Práve ono ma spájalo medzi svetom fantázie a svetom „reality“.
„Ahoj miláčik.“ Prihovoril sa mi môj priateľ.
„Ahoj Gorien.“
Áno volal sa Gorien. Spoznali sme sa uprostred zmätku. Zmätku, ktorý nastal v mojej hlave. Prišla som na to, že neexistuje len „realita“. Magické kreslo robilo zázraky. Po pár rokoch v našom starom ošarpanom dome som zistila, akú má silu. Nebolo to len tak náhodou. Všetko som sa dozvedela od osoby, ktoré dovtedy pre mňa znamenala všetko. Ktorá mi varievala obedy. Ktorá ma vyprevádzala do školy.
A zrazu po pár rokoch bol koniec. Už jej nebolo. Tento svet bol pre ňu asi až príliš dobrý.
Slzy stekajúce po tvári. Oči podliate krvou. Toto všetko mohli vidieť ľudia ešte pár dni potom ako odišla. Nechápala som čo sa stalo. Prečo ona. Prečo je svet taký krutý.
Prezerala som si jej veci. Dúfala som, že ju oživím. Oživím aspoň v spomienkach. Jej obraz som mala stále pred sebou, no chýbali mi jej slová. Jej dotyky. Jej smiech.
„Je koniec.“ Uvedomila som si.
Medzi hromadou starých fotiek, dokumentov, kníh som objavila list. List venovaný mne! Viktórii! Môj prvý list. Ako som začala prekladať veci z krabice do krabice bol tam druhý, tretí, štvrtý.... Všetky venované mne! Nikdy som nechápala kto môže písať listy, veď mne za celý život neprišiel ani jeden. Myslela som si to až doteraz!
Modré rozbite steny. Staré dreveno okno a pri ňom vysedené kreslo, ktoré tak milujem. Trávim v ňom čo najviac svojho voľného času. Z neho mám výhľad na kvapky dažďa, ktoré padajú za oknom. Z neho vidím utrápený pohľad mojej mami, ktorá sa snaží tváriť bezstarostne, ale ja viem, že to tak nie je. V ňom rozmýšľam nad všetkými okamihmi svojho života. Občas keď sa pozrieme do minulosti nájdeme chyby, ktoré sme skôr nevideli. Vždy si kladieme otázku: „Čo keby to bolo tak a nie onak?“ Dookola opakujúce sa otázky v hlave každého jedného z nás. Všetci sme len akýmisi zrnkami piesku. Zrnkami piesku v púšti. Koľko nás je na tomto svete? Mnoho! Nedokážeme tvoriť krásne pieskové duny. Každý jeden z nás ich túži vidieť. Všetci chceme dokonalý svet, ale tak to nikde, nikdy nefunguje. Naše pieskové duny ničia hádky, konflikty ba dokonca vojny. Túžime niečo dokázať. Zmeniť tento svet, ale dá sa to? Koľkým sa to podarí? Od malička som čítavala knihy. Práve kvôli nim sa stalo moje obľúbené kreslo také vysedené. Ponárala som sa do fantastických myšlienok svetových autorov. Snažila som sa vcítiť do života hrdinov týchto kníh. Kreslo pre mňa bolo magické. Práve ono ma spájalo medzi svetom fantázie a svetom „reality“.
„Ahoj miláčik.“ Prihovoril sa mi môj priateľ.
„Ahoj Gorien.“
Áno volal sa Gorien. Spoznali sme sa uprostred zmätku. Zmätku, ktorý nastal v mojej hlave. Prišla som na to, že neexistuje len „realita“. Magické kreslo robilo zázraky. Po pár rokoch v našom starom ošarpanom dome som zistila, akú má silu. Nebolo to len tak náhodou. Všetko som sa dozvedela od osoby, ktoré dovtedy pre mňa znamenala všetko. Ktorá mi varievala obedy. Ktorá ma vyprevádzala do školy.
A zrazu po pár rokoch bol koniec. Už jej nebolo. Tento svet bol pre ňu asi až príliš dobrý.
Slzy stekajúce po tvári. Oči podliate krvou. Toto všetko mohli vidieť ľudia ešte pár dni potom ako odišla. Nechápala som čo sa stalo. Prečo ona. Prečo je svet taký krutý.
Prezerala som si jej veci. Dúfala som, že ju oživím. Oživím aspoň v spomienkach. Jej obraz som mala stále pred sebou, no chýbali mi jej slová. Jej dotyky. Jej smiech.
„Je koniec.“ Uvedomila som si.
Medzi hromadou starých fotiek, dokumentov, kníh som objavila list. List venovaný mne! Viktórii! Môj prvý list. Ako som začala prekladať veci z krabice do krabice bol tam druhý, tretí, štvrtý.... Všetky venované mne! Nikdy som nechápala kto môže písať listy, veď mne za celý život neprišiel ani jeden. Myslela som si to až doteraz!
Chválim kvalitu tvojho písania 
Teším sa na pokračovanie