GAMESIMS Fórum - Najväčšia SK komunita hier The Sims

hups.. a možno je to tým, že tie časti pridávam oneskorene, či?

EDIT: a vlastne, veľa vecí pochopíte v ďalších dieloch keby som každú zápletky vysvetľovala hneď, to by bolo ešte unáhlenejšie

Tak unáhlené ani chaotické to nie je, možno trochu odmerané. (Aaaale, títo tu utiekli zo žalára, asi by sme ich mali chytiť, čo? Ved na čo? Máš pravdu!)

Nič mi na tom nevadilo, pekné, aj úprava, jo. Len krátke...

Podla mna to bolo pekne ale mne tam tie fotky prosto chybaju

takze jaina takto..aj mne ti to pride trosku take mimo v tom,ze clovek sa ti v pribehu v poslednej dobe straca.ide teda o to,ze raz pises o Jilian,dalsia veta je o Amy,dalsia zase o Jilian..teda nejako sa v trom stracam.dielik bol aj kratky,ale to mi az tak nejako moc nevadi.no neviem..skus nejako to nemiesat tam jakby jedno cez druhe..ako vravim niekedy sa ti v pribehu doslova stracam a nevim co kde a ako a s kym...

no, ja píšem z pohľadu Jillian... píšem len, čo vidí a na čo myslí ona tak neočakávajte, že hneď bude jasné, ako sa kto kde ocitol Celkom nechápem, ako si to myslela s tou Amy

no a kde je tak dlho dalsi dielik jaina hm???my chceme pokracovanie...

fuuha, no neviem neni ešte... do týždňa skúsim voľačo zbúchať

Píšeš úžasne. Tak profesionálne.. Jediné čo tomu chýba sú fotky. Aspoň jedna v jednej časti.

Ďakujem, Instead

Tak ja po dlhom čase opäť dávam nejaký ten dielik. Ospravedlňujem sa za to meškanie nejak to nešlo... Poteším sa akémukoľvek komentáru
............................................................................................................

Kapitola pätnásta


Jillian

Videla som, ako ho v tom okamizu zamrazilo. Roberto znehybnel a na bledej tvári sa mu usadil výraz totálnej bezmocnosti. Už vedel, že prišiel pozde. Že v tejto chvíli ju Antorrion premieňa do neľudskej podoby. Možno keby čo i len tušil, že celú túto záležitosť má Lariana za sebou, neunúval by sa prísť. A MOŽNO áno, predsalen je jeho reakcia pochopiteľná, no nemusí to znamenať, že sa vzdáva. Uvažovala som, či by sa Robertova chvíľková bezmocnosť dala využiť tak, aby sme tento problém riešili pokojnou cestou. V podstate nemá zmysel sa celý život biť, niekedy sú slová silnejšie. Ak mu objasním svoje zámery, dozaista si ho získam na svoju stranu. Je dobré mať v tejto dobe spojenca. A napokon každý dosiahne ten SVOJ zámer, ak plán vyjde. Záchranca si odvedie svoju pomätenú princeznú a ja svoju dcéru. Áno, znie to dobre, avšak otázkou ostáva to, ako ho donútim počúvať. Z predchádzajúcich skúseností viem, že s ním to nie je práve najľahšie, pokiaľ ste kapitánka vojsk jeho nepriateľa číslo jeden.
„Ak čo i len cekneš, sama sa postarám o to, aby si tú svoju hnedovlásku už nikdy neuvidel.“ Dôrazne som precedila pomedzi zuby. Poobzerala som sa okolo seba a keď som sa uistila, že nikde nikoho nie je, pokračovala som. „Ja nie som tvoja nepriateľka, tak nechci, aby som sa ňou stala. Poď so mnou a spolupracuj. Naoplátku ti ja pomôžem oslobodiť tvoju milovanú Larianu. Neopováž sa spraviť nejakú hlúposť.“ V očiach sa mu zračil odpor, no prikývol a potichu ma nasledoval do podzemia. Niečo mi hovorilo, že sa o nič nepokúsi, bola som však obozretná. Dole bolo zopár zákutí, ktoré poznala len malá časť osadenstva hradu. Prevažne moje jednotky. Zavrela som sa s Robertom do jednej z tajných komnát. Miestnosť bola malá a chladná. Bola tu tma. Naše oči jej boli prispôsobené, no zapálila som pár sviečok a usadila sa na stoličku v rohu. Roberto ostal nestrážený, stál pri dverách. Vlastne mohol kedykoľvek ujsť, no neurobil to. Videl, že to myslím vážne, keď ho takto nechala. Pripútalo ho to ku mne. Možno mi predsa bude veriť.
„O čo ti ide, ženská?“ Zhúkol možno až príliš nahlas.
„Kde je tá žena, čo bola s tebou?“ Prekrížila som si ruky na prsiach a zadívala sa naňho prenikavým pohľadom.
„Ju nedostaneš“
„Kde je tá žena, čo bola s tebou?“ Zopakovala som dôraznejšie. Mlčal. „Tak kde je?!“
„Myslíš, že to zavesím na nos práve tebe?“ Trpko sa zasmial.
„Už to, že som tu teraz takto s tebou je až príliš riskantné. Antorrion bude chcieť vedieť, prečo som zdúchla z obradu! Ak nás tá malá svojou šikovnsťou prezradí, sme mŕtvy!“
„Mne už na tom vôbec nezáleží. Paola utiekla a snáď je už v bezpečí, viac mi netreba. Tento život, ak by sa to tak vôbec dalo nazvať, nestojí za veľa.“
„A čo Lariana?! Na tej ti už nezáleží? Neprišiel si sem kvoli nej?“ Zamračila som sa. „Mám tu dcéru. Je tam v cele! Trčí tam už 15 rokov, som jediná rodina, ktorú má. Chcem aby sa ten, čo jej zavraždil otca a vzal domov škvaril v pekle! To Antorrion jej a mne zničil život a urobil zo mňa to čo som. Pomôž mi ho zabiť. Odvedieš si Larianu a ja a moja dcéra získame slobodu. Už príliš dlho sa všetci zmietame v tme.“ Nepovedal nič. Prekvapilo ho to, čo som povedala. A tak som mu začala klásť otázky. „Povieš mi už konečne, kde je tá ženská? Prosím.“
„Podarilo sa nám vziať strážnikom kľúče od cely. Otvorili sme celu tvojej dcéry a Paola vyšla von odtiaľ. Za Ameliinou posteľou je malý tunel. Veľmi maličký. Ja som ledva preliezol. Tadiaľ sme sa dostali aj dnu. Tvoja dcéra bola von a keď zistila, že ideme po Larianu, ukázala nám cestu.“ Nemohla som uveriť tomu, čo mi práve povedal. Amelia vychádzala z cely von celý ten čas...
„Č-čože?“ vykoktala som. „Prečo neutiekla aj Amelia?“
„Neviem. Vážne netuším. Tvoja dcéra nás sem pustila, ale keď jej došlo, že chcem zabiť Antorriona, zakričala na stráže...“ Vystrela som ruku. Tým som ho umlčala. Tvár som si skyla do dlaní. Absolútne som nechápala, o čom to hovorí. Aby Amelia ochraňovala toho odporného vraha? Zbláznila sa?

No čo povedať, na začiatku sa mi trochu zle čítali dialogy, ale potom ked už boli písané pod seba bolo to lepšie..ale inak fakt pekné

A nech sa ti už bude chcieť písať, lebo je to napínave xD

Ďakujeeem

Dúfam, že som neprišla o čitateľov kvoli mojej lenivosti Inak, do konca ostáva len zopár dielov Potom by som si rada založila niečo trochu menej fantasy

Kapitola šestnásta
Jillian

Z nejakého dôvodu... som neutekala hneď do dcérinej cely. Ovládla som sa a snažila si urovnať myšlienky. Na niečo prísť. Zbytočne.
„Ty!“ ukázala som na Roberta. „Zostaneš tu a ani sa odtiaľto nepohneš, kým sa nevrátim. Nikto ťa tu hľadať nebude, ak nebudeš robiť rámus.“
Pre istotu som vzala kľúč od dverí a zvonka som ho zamkla. Počula som, ako zasyčal. Vracala som sa hore, kráčala som kamennými chodbami. Bolo tu mŕtve ticho...

Stála som pred zrkadlom. Žena v ňom sa na mňa uškŕňala.
„Jillian“ Prehovorila žena v zrkadle.
„Čo odo mňa chceš?“
„Prečo nejdeš za ňou, Jillian?“ spýtala sa. Ostala som zarazená. „Ach, ja to viem.“
„O čo ti ide, do čerta?!“
„Ty máš strach, Jillian! Nedokážeš si to priznať!“
„Čo ťa do toho?!“
„Chcem, aby si sa zamyslela.“
„Nad čím?“
„Nad životom.“
„Stále nechápem, o čo ti ide.“
„Nemáš predsa to, čo si chcela?“
„Nerozumiem.“
„Keď si bola mladá, nerozmýšľala si nad tým, utiekla si, pretože sa ti starý gróf Antorrion protivil. Pritom si zabudla, že aj on má srdce...“
„On..!“
„Nechaj ma hovoriť.“ Autoritatívne prikázala. Niečo ma zväzovalo, držalo na mieste a prinútilo počúvať. Pokračovala.
„Utiekla si, lebo si chcela vidieť svet. Áno, podarilo sa ti to, zistila si, ako to u ľudí chodí. Ľudia starnú. Umierajú... Začala si premýšľať. V mladosti si užiješ krásne chvíle, ponúka sa ti toľko možností. Potom však starneš, prichádzaš o toľko vecí, pozeráš sa akí sú ostatní šťastní a cítiš sa príšerne. Potom aj tak umrieš. Spomienku na teba si uchovajú tvoje deti a ich deti, fotky však po čase vyblednú a spomienky tiež, až sa napokon úplne stratia. Takto si to videla ty a to si bola ešte len mladá a naivná. Stretla si Andrewa, ktorý tieto predstavy a pocity dokázal potlačiť, no v kútiku duše si stále schovávala tento strach. Túžila si po večnej mladosti a kráse. Aby si ho mohla mať na veky, koho neláka večná mladosť?“ Bola som vydesená, nezmohla som sa na slovo a tak znovu pokračovala.
„Máš čo si chcela. Andrew tu už nie je, ale prečo sa nepoobzerať? Celé roky ťa to zožieralo, myslela si len na pomstu. Toľko premárneného času...“
„Zaslúži si smrť!“ Vykríkla som.
„Možno...“

Strhla som sa. Ležala som v posteli vo svojej izbe. Bol to sen...

no jaina poviem ti to takto...stale dobre pises,ale v tvojich poslednych dielikoch sa doslova stracam..teda raz je tam ten,potom hovori onen,no ledva stiham postrehnut kto co a ako...nemas zly pribeh,citam ti ho od zaciatku,ale neviem..akoby si zmenila styl pisania... dej sa mi paci,ale ako vravim.obcas sa v nom stracam..

fiiha, to tie dialógy sú tak domotané, či?

Musím súhlasiť, je to trochu domiešané trošku sa to zle číta pri tých dialogoch, ale to je asi tak jediná chybička ináč je to dobré len tie dialogy no:)